tag:blogger.com,1999:blog-90503671752795537062024-03-19T21:57:55.829+01:00Eduard Wenzl<b><i>obyvateľ Rendeza<br>
</i></b>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.comBlogger24125tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-80505190426029115822025-12-31T23:59:00.000+01:002015-04-03T18:57:02.291+02:00NOVINKY račan.sk<!-- Novinky NOVINKY račan.sk -->
<a name='more'></a>
<span style="color:#FFF;">
__________________________________________________
__________________________________________________
__________________________________________________
</span>
<script type="text/javascript">
document.location.href='http://www.racan.sk/';
</script>
<img border="0" src="https://lh4.googleusercontent.com/-QiWQ9U9pvkk/VH9ZycbvjHI/AAAAAAAAAQU/x9ezLO-pQjI/s60-c/www.racan.sk-064.png" />račan.skhttp://www.blogger.com/profile/10038515257990352626noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-91535887593180828802025-12-31T23:49:00.000+01:002015-01-09T23:49:18.354+01:00STRÁNKY račan.sk<!-- Stranky STRÁNKY račan.sk -->
<a name='more'></a>
<span style="color:#FFF;">
__________________________________________________
__________________________________________________
__________________________________________________
</span>
<script type='text/javascript'>
document.location.href='http://www.racan.sk/p/stranky.html';
</script>
<img border="0" src="https://lh4.googleusercontent.com/-0TkQ2-yBeCA/VIHE3aQxWAI/AAAAAAAAASg/aO03EJt8uMI/s60-c/Stranky.png" />račan.skhttp://www.blogger.com/profile/10038515257990352626noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-77714709924814874322018-10-27T12:00:00.000+02:002018-10-27T14:35:49.270+02:00Eduard Wenzl: Otec zomrel, keď som mal 2 roky... <div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">Narodil som sa 7.
septembra 1927 v Rači ako jedenáste dieťa v železničiarskej rodine. Rodičia
postavili v roku 1928 rodinný dom. Otec zomrel 26. októbra 1929. Po jeho smrti
zostala v banke dlžoba 50.000 Kčs. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiZjsFDOMEnM7X7Pel8NPrycZTwTH8f9T884nAOd8NpjYvLLUJElJEeAxKSF0cLiZQZLEJl5D3jywMmzkphIlpzA4dqByjU1DK0nm4CGVv-jMPjJS3xgVnRCyChwerTOqqq5sy4bYQ40TI/s1600/1911-Wenzl-Karol.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1500" data-original-width="1000" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiZjsFDOMEnM7X7Pel8NPrycZTwTH8f9T884nAOd8NpjYvLLUJElJEeAxKSF0cLiZQZLEJl5D3jywMmzkphIlpzA4dqByjU1DK0nm4CGVv-jMPjJS3xgVnRCyChwerTOqqq5sy4bYQ40TI/s400/1911-Wenzl-Karol.jpg" width="265" /></a>
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh_v3HiTX_zUoIr830xzEX4p5d3rEB1yyQgdgdNcKJVgv5aHqlYFAz3r9DaWN6pK6dAOnUcJx5gYkkrGc9Ulil5Wm9qZlVpb0g3oSLYGl-e0mlIRtiyp9Tvu3Uaad-uysVjDRyUKBLlBfU/s1600/1911-Wenzlova-Antonia.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1500" data-original-width="1000" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh_v3HiTX_zUoIr830xzEX4p5d3rEB1yyQgdgdNcKJVgv5aHqlYFAz3r9DaWN6pK6dAOnUcJx5gYkkrGc9Ulil5Wm9qZlVpb0g3oSLYGl-e0mlIRtiyp9Tvu3Uaad-uysVjDRyUKBLlBfU/s400/1911-Wenzlova-Antonia.jpg" width="266" /></a></div>
<div align="center" class="MsoNormal" style="page-break-after: avoid; text-align: center;">
<span style="font-size: 12.0pt;"><span style="mso-spacerun: yes;"> </span><span style="mso-spacerun: yes;"> </span><o:p></o:p></span></div>
<div align="center" class="MsoCaption" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: center;">
<span style="font-size: 10.0pt;">Karol Wenzl a Antónia
Wenzlová, rodená Grajciarová, v roku 1911<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">Zostalo nás žiť sedem
bratov a jedna sestra. Najstarší brat bol od narodenia postihnutý anglickou
chorobou a zostal hrbatý. Mama sa viac nevydala. Žila v predsavzatí, že nás
bude vychovávať, až kým nebudeme plnoletí a sebestační. Zobrala hospodárenie a
našu výchovu do svojich rúk. Nežili sme v blahobyte, ale netrpeli biedou ani
hladom.</span><span style="color: #333333; font-size: 12.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi76OiY-yVxdFLQtgBr6QZE0uNoi_aNZGHZqv4DHIKxx_NGjaJQg1LOreoSC4LD5-WaTE8DiogczLFoz7n6Pf48TnfXEXZ9rP_WTygQXKM6hpDN-M11nynMjXJ5Poeudqdyn3h1I6fiF6g/s1600/1947-Wenzlovci.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1000" data-original-width="1500" height="426" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi76OiY-yVxdFLQtgBr6QZE0uNoi_aNZGHZqv4DHIKxx_NGjaJQg1LOreoSC4LD5-WaTE8DiogczLFoz7n6Pf48TnfXEXZ9rP_WTygQXKM6hpDN-M11nynMjXJ5Poeudqdyn3h1I6fiF6g/s640/1947-Wenzlovci.jpg" width="640" /></a></div>
<div align="center" class="MsoNormal" style="page-break-after: avoid; text-align: center;">
<br /></div>
<div align="center" class="MsoCaption" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: center;">
<span style="font-size: 10.0pt;">Wenzlovci v roku 1947</span><span style="color: #333333; font-size: 10.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">Chovali sme dve-tri
kozy, aby bolo doma vždy dosť mlieka. Tiež sliepky, kačice, zajacov a každý rok
štyri prasiatka. Tri z nich mama predala, aby mala čím splácať dlžobu v banke.
Jedno bolo pre nás. Mali sme v prenájme rolu, na ktorej sme dopestovali kŕmenie
pre naše zvieratká a zemiaky pre nás. Keď starší bratia vychodili školu, šli sa
vyučiť určitému remeslu. Jeden bol stolár, jeden zámočník a dvaja obchodníci
potravín. Odo mňa starší brat o 7 rokov a ja sme pracovali u roľníkov,
vinohradníkov a u stavebných firiem. My mladší sme sa od starších bratov
priúčali všetkým remeslám, aby sme vedeli všetko urobiť a opraviť.</span><span style="color: #333333; font-size: 12.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">Keď sa sestra vydala a
dvaja bratia oženili, museli sme si práce v domácnosti rozdeliť. Najstarší z
nás mal na starosti nakŕmiť domáce zvieratá a doniesť im trávu. My mladší sme
sa postupne naučili všetky domáce práce. Poumývať riad, odrhnúť podlahu, v
sobotu veľké upratovanie, poumývať okná, starať sa o úrodu na prenajatom kúsku
poľa. Chodili sme aj cudzím ľudom vykonávať rozličné práce, za ktoré sme
dostávali obnosené šatstvo, obuv a niekedy aj peniaze. Mali sme veľké koryto na
obáranie prasaťa, rámy na zavesenie, kotlinu, veľké hrnce. Toto sme požičiavali
ľudom pri zabíjačke. Ráno sme im pomáhali pri zabití a obáraní prasaťa. Zato
sme dostali zo zabíjačky výslužku. Mali sme aj nože na strúhanie kapusty. Ľudia
si ich chodili požičiavať a za odmenu sme dostali 2 koruny alebo hlávku kapusty
a odpad lístia pre kozy. Na zimu sme si narezali do 150 litrovej tuňky kapustu
aj pre nás.</span><span style="color: #333333; font-size: 12.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">Do roku 1938 sme boli
doma ešte piati bratia. Brat Laco v roku 1938 narukoval na vojenčinu. O rok
neskôr narukoval brat Adolf, v roku 1941 aj Otto. Zostali sme s mamou a
najstarším práceneschopným bratom Rudolfom sami doma. Všetka práca v domácnosti
zostala na mne, hoci som ešte chodil do školy. Aj chlieb som musel vymiesiť a
odniesť k pekárovi do Rače v noške na chrbte. Cestou zo školy som chlieb
doniesol domov.</span><span style="color: #333333; font-size: 12.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">Až do roku 1945 som
pracoval u vinohradníkov a tiež ako stavebný robotník. Od 25. januára 1945 som
začal pracovať ako robotník na železnici u traťmajstra, neskôr v jeho
kancelárii a od decembra som pracoval na Riaditeľstve železníc v manipulačnej
kancelárii na osobnom oddelení až do 30. septembra 1948 a 1. októbra som
nastúpil na vojenskú prezenčnú službu ako čerstvý ženáč. </span><span style="color: #333333; font-size: 12.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiIxRzEhIaH2_fXDMQ3KzkedsN0xPmcE4_uSb47ALnYutEfczj8XHMohaOmZDYhfd6YzFS_C7bRwPRQjLVQBtJZw8U0EzKFUHnhnI99XtfjF7xZNaNotW5QeTZgM-q7lzpsjTzuWso_h48/s1600/1948-Wenzlovci-Svadba.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1500" data-original-width="1000" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiIxRzEhIaH2_fXDMQ3KzkedsN0xPmcE4_uSb47ALnYutEfczj8XHMohaOmZDYhfd6YzFS_C7bRwPRQjLVQBtJZw8U0EzKFUHnhnI99XtfjF7xZNaNotW5QeTZgM-q7lzpsjTzuWso_h48/s640/1948-Wenzlovci-Svadba.jpg" width="426" /></a></div>
<div align="center" class="MsoNormal" style="text-align: center;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">Po príchode z vojenčiny
som išiel do kurzu výpravcov vlakov. Po absolvovaní tohoto kurzu som v stanici
Rača zložil skúšku pre samostatný výkon funkcie výpravca vlakov. Po roku som
bol preložený do stanice Bratislava-Východné, kde som pracoval ako výpravca
vlakov, dispečer a dozorný prevádzky až do roku 1987, keď som odišiel do zaslúženého
dôchodku. </span><span style="color: #333333; font-size: 12.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">Na železnici som
pracoval 42 rokov a 8 mesiacov.</span><span style="color: #333333; font-size: 12.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="text-align: right;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">Eduard Wenzl
(*1927 - †2015)<o:p></o:p></span></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="text-align: right;">
<span style="background: white; color: #333333; font-size: 12.0pt;">obyvateľ Rendezu<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<br />račan.skhttp://www.blogger.com/profile/10038515257990352626noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-89314144208067030382015-11-03T12:00:00.000+01:002015-11-03T13:09:33.293+01:00Na rozlúčku so vzácnym človekom<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 16.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Na rozlúčku so vzácnym
človekom<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Padá, padá farebné
lístie<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Odchádza s ním
jeseň<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">z nášho kraja<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Aj vtáčia pieseň <o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">ranná, štebotavá stíchla<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Mĺkvo je<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">V tom tichu
jesennom<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">počujem clivý tón –<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Viem, lúčiť sa treba<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Dotĺklo jedno statočné
srdce<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Jedna kniha osudu<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">sa práve uzavrela<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Vážený, milý pán
Wenzl!<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Smútim s topoľmi
na Rendezi,<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">čo ste ich jedného dňa
sadili<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Smútim nad stránkami
knihy,<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">kam ste presne
a živo poukladali<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">časť svojho života<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">aj život jednej doby –<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Všetko hlboko prežité,<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">všetko krištáľovo verné<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Takého si Vás
zapamätám<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Viem, srdce Vás bolelo<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">srdce Vás tiahlo<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">k jedinej Vašej
milej<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Po celý život až na
prah smrti<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">boli ste vedno, stáli
ste pri nej<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Už tam, vo večnosti
opäť ste spolu <o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">A nám ostáva iba
spomienka<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">S hlbokou úctou
a vďakou <o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">uchováme si – nie
legendu<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">pravdu o Vás oboch – <o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">Vášho spoločného
statočného života.<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div align="center" class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: center;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;">(D. L., 3. novembra
2015)<o:p></o:p></span></i></b></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: 0.0001pt; text-align: center;">
<b><i><span style="color: #244061; font-family: "times new roman" , serif; font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-themecolor: accent1; mso-themeshade: 128;"><br /></span></i></b></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjiC7UGHeT_RK1_Z-kkPgpQsqRG-VJadUCza56nC3dnnFWt40ja694aShQ2UxEH6IFMtSVvttRrNSYuc-DjH6kxi0VzwATO50qvF5RaERER9XHpPZa9JsyXZZWMHqKZKrPb1knW2-qwX70/s1600/DL-Na-rozlucku-1.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" height="127" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjiC7UGHeT_RK1_Z-kkPgpQsqRG-VJadUCza56nC3dnnFWt40ja694aShQ2UxEH6IFMtSVvttRrNSYuc-DjH6kxi0VzwATO50qvF5RaERER9XHpPZa9JsyXZZWMHqKZKrPb1knW2-qwX70/s200/DL-Na-rozlucku-1.jpg" width="200" /></a></div>
<br />
<script type="text/javascript">
document.location.href='http://dobroslava-luknarova.racan.sk/2015/11/Na-rozlucku-so-vzacnym-clovekom.html';
</script>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-80757519305141288472015-03-25T23:35:00.001+01:002022-03-27T12:05:00.403+02:00NEZABÚDAM - SPOMÍNAM<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: center;">
<b><span style="font-size: 16pt;">Dňa 26. marca 2015 je 70. výročie </span></b><b><span style="font-size: 16pt;"> </span></b><br />
<b style="mso-bidi-font-weight: normal;"><span style="font-size: 16pt;">bombardovania železničnej stanice <span style="mso-bidi-font-weight: bold;">a obytnej časti Bratislavy </span></span></b></div>
<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 1.4pt; text-align: center;">
<b><span style="font-size: 16pt;">zvanej RENDEZ </span></b><br />
<a name='more'></a></div>
<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: center;">
<br /></div>
<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: center;">
Na bombardovanie tohto železničného uzlu štartovalo z Talianska </div>
<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: center;">
60 bombardovacích lietadiel typu B-24 za sprievodu stíhačiek </div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 67.4pt;">
<br /></div>
<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: center;">
<b>Prvý nálet bol uskutočnený o 13:20 hod </b></div>
<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: center;">
<b>- 31 lietadiel typu B-24, ktoré zhodili 60 ton bômb</b></div>
<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: center;">
<br /></div>
<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: center;">
<b>Druhý nálet bol uskutočnený o 14:00 hod </b></div>
<div align="center" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: center;">
<b>- 29 lietadiel typu B-24, ktoré zhodili 71,5 ton bômb</b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 0.2pt;">
<br /></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 0.2pt; text-align: justify;">
Pri týchto náletoch zahynulo 9 civilných osôb a 17 nemeckých vojakov, veľa ľudí bolo zranených, zničené bolo koľajisko stanice, veľa nákladných vozňov. Zničené boli tri jednoposchodové domy, šesť malých tzv. nemocničných domčekov a osem rodinných domov v okolí stanice a mnoho ďalších bolo poškodených. </div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 176.15pt; tab-stops: 174.9pt; text-indent: -176.15pt;">
<br /></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 176.15pt; tab-stops: 174.9pt; text-indent: -176.15pt;">
<b>Bombardovanie neprežili: <span style="mso-tab-count: 1;"> </span></b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 163.05pt;">
<b>Baťa - manžel </b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 163.05pt;">
<b style="mso-bidi-font-weight: normal;">Baťová <span style="mso-bidi-font-weight: bold;">- manželka </span></b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 163.05pt;">
<b>Baťa - vnuk </b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 163.05pt;">
<b>Rollerová </b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 163.05pt;">
<b>Karvašová </b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 163.05pt;">
<b>Diviak </b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 163.05pt;">
<b>Kiška </b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 163.05pt;">
<b>Čamaj </b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 163.05pt;">
<b>Husarovič </b></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 0.2pt;">
<br /></div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 0.2pt; text-align: justify;">
Prežil som oba nálety, prvý doma vo dvore s bratom Rudom, druhý priamo v koľajisku, keď som rozopínal horiace vagóny. Až po druhom nálete ma prepadol strach a ušiel som do poľa v mieste terajších Zlatých pieskov. Už nikdy by som nechcel prežívať takúto hrôzu a strach. </div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 0.2pt; text-align: justify;">
<br /></div>
<div align="right" class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 0.2pt; text-align: right;">
Eduard WENZL </div>
<div class="Style" style="margin: 0cm 0cm 0pt 0.2pt;">
<br /></div>
<div class="Style" style="line-height: 15.6pt; margin: 0cm 0cm 0pt 0.2pt; mso-line-height-rule: exactly;">
<i style="mso-bidi-font-style: normal;"><span style="font-size: 10pt;">Technické údaje sú prevzaté z knihy „Konečná zastávka: Slovensko!“, autori Peter Kaššák, Marián Hrodegh.</span></i><br />
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://2.bp.blogspot.com/-pGbt5jC-csk/T2-LQeF5MFI/AAAAAAAAADE/_eTboeM8mik/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-21.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="452" src="http://2.bp.blogspot.com/-pGbt5jC-csk/T2-LQeF5MFI/AAAAAAAAADE/_eTboeM8mik/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-21.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://4.bp.blogspot.com/-EKvnmLMN4HU/T2-LQl4gGrI/AAAAAAAAADI/dNj-wB-dUiM/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-22.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="617" src="http://4.bp.blogspot.com/-EKvnmLMN4HU/T2-LQl4gGrI/AAAAAAAAADI/dNj-wB-dUiM/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-22.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://1.bp.blogspot.com/-unkeLURZ6Ec/T2-LS9PfVPI/AAAAAAAAADU/U9_Gxrv5zRo/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-23.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="595" src="http://1.bp.blogspot.com/-unkeLURZ6Ec/T2-LS9PfVPI/AAAAAAAAADU/U9_Gxrv5zRo/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-23.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://4.bp.blogspot.com/-xykBsTDro_E/T2-LV6FPeRI/AAAAAAAAADg/PbeYm90ZLjg/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-24.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="640" src="http://4.bp.blogspot.com/-xykBsTDro_E/T2-LV6FPeRI/AAAAAAAAADg/PbeYm90ZLjg/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-24.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://4.bp.blogspot.com/-W05dpgofOJI/T2-LWI7A7II/AAAAAAAAADc/XPoRnoXD2vA/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-25.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="640" src="http://4.bp.blogspot.com/-W05dpgofOJI/T2-LWI7A7II/AAAAAAAAADc/XPoRnoXD2vA/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-25.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://4.bp.blogspot.com/-JiLU-8gfXGE/T2-LYFkaCgI/AAAAAAAAADs/aaUSDvuwA1w/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-26.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="640" src="http://4.bp.blogspot.com/-JiLU-8gfXGE/T2-LYFkaCgI/AAAAAAAAADs/aaUSDvuwA1w/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-26.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://4.bp.blogspot.com/-c-c3zwPgcPI/T2-LbKWLAcI/AAAAAAAAAD0/iH3b-0YAn-U/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-27.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="604" src="http://4.bp.blogspot.com/-c-c3zwPgcPI/T2-LbKWLAcI/AAAAAAAAAD0/iH3b-0YAn-U/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-27.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://4.bp.blogspot.com/--MGg_1OWa9Q/T2-LbJxbYpI/AAAAAAAAAD4/cLHPUFXFyg0/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-28.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="640" src="http://4.bp.blogspot.com/--MGg_1OWa9Q/T2-LbJxbYpI/AAAAAAAAAD4/cLHPUFXFyg0/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-28.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://1.bp.blogspot.com/-TL4ZXXpNDgI/T2-LdwRbaDI/AAAAAAAAAEE/jwOePIjMqg8/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-29.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="640" src="http://1.bp.blogspot.com/-TL4ZXXpNDgI/T2-LdwRbaDI/AAAAAAAAAEE/jwOePIjMqg8/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-29.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://2.bp.blogspot.com/-1eHOPq9_5gY/T2-LedegqwI/AAAAAAAAAEI/hFI0aH3DtsE/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-30.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="640" src="http://2.bp.blogspot.com/-1eHOPq9_5gY/T2-LedegqwI/AAAAAAAAAEI/hFI0aH3DtsE/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-30.jpg" width="640" /></a></div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://3.bp.blogspot.com/-RlZ3oHYZXPY/T2-LfnOIaAI/AAAAAAAAAEU/gdbos5RnCy8/s1600/EW-Bombardovanie-1945-03-26-31.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img aea="true" border="0" height="640" src="http://3.bp.blogspot.com/-RlZ3oHYZXPY/T2-LfnOIaAI/AAAAAAAAAEU/gdbos5RnCy8/s640/EW-Bombardovanie-1945-03-26-31.jpg" width="640" /></a></div>
</div>
račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-62598658783983754192014-05-04T19:46:00.001+02:002014-12-16T23:15:08.429+01:00Nie som len pasívny – prispievajúci člen SČK<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; mso-ansi-language: SK;">Už ako deväťročný som mal ťažký úraz – roztrhnutú pravú
ľadvinu. </span></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; mso-ansi-language: SK;">V nemocnici na Hlbokej ceste mi zastavili krvácanie
do moču. Bol som na izbe, kde ležal 10 ročný, ťažko chorý chlapec. Trpel
bolesťami a bol stále smädný. Aj v noci som mu podával vodu a popravil
miesto na ležanie. Po troch dňoch zomrel.</span></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; mso-ansi-language: SK;">Ako desaťročný som začal premýšľať, prečo musia ľudia
zomierať. Aj môj otec zomrel, keď som mal len dva roky (po jeho smrti nás
zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra). Mali sme šťastie, že naša mama od 11
rokov slúžila v Budapešti v rodinách pri malých deťoch do 18-tich
rokov. Za tie roky sa naučila všetky práce, ktoré v živote rodiny
potrebovala. Viac sa nevydala, ale sama nás vychovávala, až kým sme si všetci
založili vlastné rodiny. Naučila nás žiť, pracovať, pomáhať všetkým, ktorí
pomoc potrebovali.</span></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; mso-ansi-language: SK;">V roku 1945 som nastúpil k železnici. Neskôr
som musel absolvovať kurz prvej pomoci. Nielen bežné poranenia, ale aj
oživovanie ľudí v bezvedomí, masáže srdca a aj prvú pomoc pri pôrode.
Balíček prvej pomoci som mal vždy v práci v mojej skrinke, aby som
mohol vždy pomôcť. Neskôr som sa naučil robiť tinktúru z včelieho
propolisu a začal som robiť aj propolisovú masť. S propolisom som
veľa ľuďom pomohol. Keď niekomu v práci niečo padlo do oka, prišiel za
mnou, aby som mu to vytiahol. Keď sa stal v práci väčší úraz, musel som so
zraneným ísť do nemocnice sanitkou. Iní zamestnanci neznášali krv.</span></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; mso-ansi-language: SK;">Uvediem zopár príkladov. Zamestnanec Brúder prišiel
o obidve nohy. Zamestnanec Szabadoš – poškodenie pravej ruky nárazníkmi.
Zamestnanec Tóth pri zvesovaní vozňov v pohybe spadol a vozeň mu
prerezal ľavú ruku nad lakťom a na pravej mu zostal iba palec. Mazáček
vypil metylalkohol, ktorého som počas nočnej služby 9. mája viezol do
nemocnice. Keď ho lekárka prezerala, posvietila mu aj do očí. Vtedy som jej
povedal, že už je zle. Opýtala sa ma, prečo tak hovorím. Lebo oči mu už
nereagovali na svetlo, musel piť metylalkohol. Potom nás previezli do štátnej
nemocnice, kde mu lekár dával injekciu do srdca. Po pol hodine mi lekár povedal,
že už niet pomoci. Musel som ho vyzliekať a obliekať pri každom vyšetrení.
On až do poslednej chvíle (hoci už nehovoril) aspoň pokrútením hlavy tvrdil, že
nič nepil. Aj ďalší zamestnanec, čo pil, oslepol. Z nemocnice som sa domov
vrátil až na obed. Manželka už mala o mňa veľký strach. Nikto jej
nepovedal, že som viezol zamestnanca do nemocnice. Pri Mazáčkovom pohrebe mi
jeho manželka povedala, že keby som mu skôr zavolal sanitku, mohol ešte žiť.
Ale on po vypití metylu bol doma 24 hodín a sťažoval sa jej na bolesti
žalúdka. Ona mu povedala, že nemal slopať. Keby mu ona zavolala sanitku večer,
snáď mohol žiť.</span></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; mso-ansi-language: SK;">Aj po odchode do dôchodku pomáham každému, kto ma
o pomoc požiada. Ľudia si často prídu pre propolisovú tinktúru alebo masť.</span></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="NoSpacing" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; mso-ansi-language: SK;">Od SČK sme ja, aj moja manželka, dostali 23. 4. 2009
za 50 rokov členstva „Vyznamenanie SČK II. stupňa“.</span></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: right;">
<span style="font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Eduard Wenzl</span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<br />
<img src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh8Ql3uKM-oriUJQ1uQ8I1rZJiDzPPiuY2KMCS2vejwaQCvas0bsouNqj4mwzc2_myiTyAxwcGLj4KimIXNVdYGTHpzPP14z0cs3bpIfWQmGRwkjly7JP0BqH9xFyKj5wxg-nqOp_DBgzXu/s320/Eduard-Wenzl.jpg" style="text-align: left; margin-right:0.1" border="0" />
<!-- Place this tag where you want the +1 button to render. -->
<div class="g-plusone" data-annotation="inline" data-width="300">
</div>
<!-- Place this tag after the last +1 button tag. -->
<script type="text/javascript">
(function() {
var po = document.createElement('script'); po.type = 'text/javascript'; po.async = true;
po.src = 'https://apis.google.com/js/plusone.js';
var s = document.getElementsByTagName('script')[0]; s.parentNode.insertBefore(po, s);
})();
</script>
<div id="fb-root">
</div>
<script>(function(d, s, id) {
var js, fjs = d.getElementsByTagName(s)[0];
if (d.getElementById(id)) return;
js = d.createElement(s); js.id = id;
js.src = "//connect.facebook.net/en_US/all.js#xfbml=1";
fjs.parentNode.insertBefore(js, fjs);
}(document, 'script', 'facebook-jssdk'));</script>
<div class="fb-like" data-href="http://eduard-wenzl.racan.sk/2014/05/Nie-som-len-pasivny-prispievajuci-clen-SCK.html" data-send="true" data-show-faces="true" data-width="450">
</div>
<div style="text-align: left;">
<a href="http://eduard-wenzl.racan.sk/2014/05/Nie-som-len-pasivny-prispievajuci-clen-SCK.html#comment-form" title="Komentáre (Icons by DryIcons)">
<img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhO883O5Qs1JGIHRhwQF97oNqVHeLvTzuYTWn3uje1LDNY61g53lTKm54l1l_SxJrtFlCnzEWrITxEnxpLYaWmMX_cfcIFuSMNXfy22w2JkH2m8zevNh0vXJAuC982B90hVaJNYt1LXTDY/s24/comment-icon-24.png" target="_self" /></a>
</div>
<br />račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-69458874229596880862014-04-08T17:59:00.003+02:002014-12-16T23:15:19.167+01:00Keď ľudia k sebe nájdu dobré slová<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">V januári
sme na manželkine narodeniny dostali od syna balíček s novými telefónmi,
zákuskami, fľaškou marhuľovice a krásne gratulácie od jeho rodiny, detí
a aj priateľov z Červeného Hrádku. </span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Potešili
sme sa. Pomysleli sme si, že by sme sa mali revanšovať aj my im. Rozmýšľali sme,
čo v balíčku pre nich poslať. Rozhodli sme sa, že napečieme bratislavské
pajgle (záviny) orechové aj makové. Tie oni majú všetci radi. Do balíčka sme
dali dva makové a dva orechové záviny, fľašku Spišskej borovičky, pre deti
sladkosti a hlavne jahodový, marhuľový a banánový džem.
S balíčkom sme cestovali vlakom na poštu do Břeclavi, lebo z Břeclavi
do Chomutova príde balík za 24 hodín. Nič sa cestou nepokazí.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">V Bratislave
sme nastúpili do oddielu, kde sedela mladá dáma. Po pozdrave sme nadviazali
reč, spýtala sa, kam cestujeme. Povedali sme, že do Břeclavi s balíčkom na
poštu. Ona nám prezradila, že ide do Ostravy. Slovo dalo slovo a ďalej sme
sa rozprávali. Na našu otázku, či uhádne, koľko máme rokov, nevedela odpovedať.
Nechcela uveriť, že už máme 84 a 86 rokov. Dokázali sme jej pravdivosť
našich slov fotografiami z našej železnej svadby - 65 rokov nášho
spoločného života. Spýtala sa, ako sme mohli toľko rokov spolu vydržať.
Odpovedali sme , že láskou, vzájomnou úctou k sebe a slovíčkami
prosím a ďakujem. Obaja sme vyrastali vo viacdetnej rodine, nás bolo
7 chlapcov a jedna sestra. V manželkinej rodine bol jeden syn
a 4 dievčatá. Hovorili sme o tom, čo všetko sme spolu prežívali.
Veľmi radi varíme ovocné džemy, zavárame ovocie a zeleninu (niekedy aj 600
pohárov) a neskôr veľa z toho rozdáme. Radi pečieme koláče, chodíme
do lesa na hríby. Pred sviatkami robíme zo 6 kg múky a 36 vajíčok slížiky.
Všetko robíme spolu a preto nám ten manželský život tak dlho vydržal.
Počúvala nás a odpovedala, že ona ešte zážitky nemá.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<span style="font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Keď
sme s manželkou v Břeclavi vystupovali, spýtala sa, či dovolíme, aby
nás objala a pobozkala, pretože nás obdivuje. Poďakovala sa za naše
predmanželské školenie do života, ktoré od nás dostala. Popriali sme jej veľa
zdravia a šťastný život v jej manželstve.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: right;">
<span style="font-size: 12.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Eduard Wenzl</span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<br />
<img src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh8Ql3uKM-oriUJQ1uQ8I1rZJiDzPPiuY2KMCS2vejwaQCvas0bsouNqj4mwzc2_myiTyAxwcGLj4KimIXNVdYGTHpzPP14z0cs3bpIfWQmGRwkjly7JP0BqH9xFyKj5wxg-nqOp_DBgzXu/s320/Eduard-Wenzl.jpg" style="text-align: left; margin-right:0.1" border="0" />
<!-- Place this tag where you want the +1 button to render. -->
<div class="g-plusone" data-annotation="inline" data-width="300">
</div>
<!-- Place this tag after the last +1 button tag. -->
<script type="text/javascript">
(function() {
var po = document.createElement('script'); po.type = 'text/javascript'; po.async = true;
po.src = 'https://apis.google.com/js/plusone.js';
var s = document.getElementsByTagName('script')[0]; s.parentNode.insertBefore(po, s);
})();
</script>
<div id="fb-root">
</div>
<script>(function(d, s, id) {
var js, fjs = d.getElementsByTagName(s)[0];
if (d.getElementById(id)) return;
js = d.createElement(s); js.id = id;
js.src = "//connect.facebook.net/en_US/all.js#xfbml=1";
fjs.parentNode.insertBefore(js, fjs);
}(document, 'script', 'facebook-jssdk'));</script>
<div class="fb-like" data-href="http://eduard-wenzl.racan.sk/2014/04/Ked-ludia-k-sebe-najdu-dobre-slova.html" data-send="true" data-show-faces="true" data-width="450">
</div>
<div style="text-align: left;">
<a href="http://eduard-wenzl.racan.sk/2014/04/Ked-ludia-k-sebe-najdu-dobre-slova.html#comment-form" title="Komentáre (Icons by DryIcons)">
<img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhO883O5Qs1JGIHRhwQF97oNqVHeLvTzuYTWn3uje1LDNY61g53lTKm54l1l_SxJrtFlCnzEWrITxEnxpLYaWmMX_cfcIFuSMNXfy22w2JkH2m8zevNh0vXJAuC982B90hVaJNYt1LXTDY/s24/comment-icon-24.png" target="_self" /></a>
</div>
<br />račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-58732475015733678412014-04-04T16:00:00.002+02:002014-12-16T23:13:36.121+01:00Veselá vinšovačka<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Sme
taká rodina, že nezabúdame na tých, ktorým k ich sviatku máme
zablahoželať. </span><br />
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><br /> Aby sme neopomenuli deň, všetky sviatky – „povinnosti“ sme si
poznačili do kalendára, lebo veď už máme 84 a 86 rokov a zabúdame.Na
oplátku oni telefonicky volajú a gratulujú nám. </span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Niekomu
napíšeme blahoprajnú pohľadnicu k narodeninám či meninám. Keď môžeme, tak
radšej gratulujeme telefonicky, aspoň vieme, že ešte volaný či volaná žije.
Hlas nás spojí, akoby sme boli vedľa seba. Oni zasa zavolajú k nám na naše
sviatky a navzájom sa pochválime alebo posťažujeme, ako sa nám
v živote darí. Pre nás je to deň otvoreného telefónu. Ten, kto z nás
má sviatok, musí v ten deň telefón obsluhovať. 18. 3. sú
v kalendári moje meniny. Od rána do 20:30 hod. som mal 17 telefonických
gratulácií. Bol to pre mňa krásny deň. Toľko ľudí sa predo mnou objavilo,
pochválilo, posťažovalo, ako sa aj im v živote ešte darí.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Ďakujem
všetkým za milé slová. Bol to pre mňa balzam na moju dušu.</span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: justify;">
<br /></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: right;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Eduard Wenzl</span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm;">
<br /></div>
<br />
<img src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh8Ql3uKM-oriUJQ1uQ8I1rZJiDzPPiuY2KMCS2vejwaQCvas0bsouNqj4mwzc2_myiTyAxwcGLj4KimIXNVdYGTHpzPP14z0cs3bpIfWQmGRwkjly7JP0BqH9xFyKj5wxg-nqOp_DBgzXu/s320/Eduard-Wenzl.jpg" style="text-align: left; margin-right:0.1" border="0" />
<!-- Place this tag where you want the +1 button to render. -->
<div class="g-plusone" data-annotation="inline" data-width="300">
</div>
<!-- Place this tag after the last +1 button tag. -->
<script type="text/javascript">
(function() {
var po = document.createElement('script'); po.type = 'text/javascript'; po.async = true;
po.src = 'https://apis.google.com/js/plusone.js';
var s = document.getElementsByTagName('script')[0]; s.parentNode.insertBefore(po, s);
})();
</script>
<div id="fb-root">
</div>
<script>(function(d, s, id) {
var js, fjs = d.getElementsByTagName(s)[0];
if (d.getElementById(id)) return;
js = d.createElement(s); js.id = id;
js.src = "//connect.facebook.net/en_US/all.js#xfbml=1";
fjs.parentNode.insertBefore(js, fjs);
}(document, 'script', 'facebook-jssdk'));</script>
<div class="fb-like" data-href="http://eduard-wenzl.racan.sk/2014/04/vesela-vinsovacka.html" data-send="true" data-show-faces="true" data-width="450">
</div>
<div style="text-align: left;">
<a href="http://eduard-wenzl.racan.sk/2014/04/vesela-vinsovacka.html#comment-form" title="Komentáre (Icons by DryIcons)">
<img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhO883O5Qs1JGIHRhwQF97oNqVHeLvTzuYTWn3uje1LDNY61g53lTKm54l1l_SxJrtFlCnzEWrITxEnxpLYaWmMX_cfcIFuSMNXfy22w2JkH2m8zevNh0vXJAuC982B90hVaJNYt1LXTDY/s24/comment-icon-24.png" target="_self" /></a>
</div>
<br />račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-9724542558090146232013-08-05T09:49:00.001+02:002014-12-16T23:14:16.970+01:00Vyznanie lásky<div align="center" class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: center;">
<div style="text-align: left;">
<i><span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Spoločne prežitých 65 rokov manželstva Gabriely a Eduarda
Wenzlových. </span></i></div>
</div>
<div class="MsoNormal">
<br />
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Som jedenáste dieťa železničiarskej
rodiny. Od dvoch rokov som polosirota. Prežíval som ťažké roky svojho života.
Mohol som sa hrať a kamarátiť s chudobnými deťmi. Kamarátili
a hrávali sme sa s deťmi v časti Guľovačka na „Rendezi“. Do
tejto časti sa v roku 1940 prisťahovala rodina Vitková. Mali 4 dcéry
a jedného syna. Bývali vedľa môjho brata. V dome, kde bývalo šesť
rodín a veľa detí. Rád som sa hrával s Gabikou Vitkovou, mala 10
rokov a ja 12. Roky utekali a z detských hier vzniklo
priateľstvo, láska a manželstvo. Dňa 7. 8. 1948 sme si pred
oltárom sľúbili lásku a vernosť až do smrti.<o:p></o:p></span><br />
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><br /></span></div>
<div align="center" class="MsoNormal" style="text-align: center;">
<b><span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Dňa 7. 8. 2013
uplynie už 65 rokov spolužitia, čo je „Železná svadba“.<o:p></o:p></span></b></div>
<div align="center" class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: center;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><br /></span>
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Moja milá žienka, si ešte stále ako jarná snežienka.<o:p></o:p></span></div>
<div align="center" class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: center;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Ošediveli nám vlásky, na tvári pribudli vrásky,<o:p></o:p></span></div>
<div align="center" class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: center;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">ale nič neubudlo z našej lásky.<o:p></o:p></span></div>
<div align="center" class="MsoNormal" style="margin-bottom: .0001pt; margin-bottom: 0cm; text-align: center;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Aj touto cestou sa ti chcem poďakovať za
krásny spoločný život, lásku, šťastie, za našich synov, za šesť vnúčat
a šesť pravnúčat. Za vzájomnú pomoc pri chorobe, za vernosť
a porozumenie pri mojej práci na železnici.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="text-align: justify;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><br /></span>
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Prajem ti ešte veľa zdravia, lásky, šťastia,
telesnej a duševnej pohody<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="text-align: right;">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;">Tvoj manžel Eduard Wenzl<o:p></o:p></span></div>
<br />
<br />
<img src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh8Ql3uKM-oriUJQ1uQ8I1rZJiDzPPiuY2KMCS2vejwaQCvas0bsouNqj4mwzc2_myiTyAxwcGLj4KimIXNVdYGTHpzPP14z0cs3bpIfWQmGRwkjly7JP0BqH9xFyKj5wxg-nqOp_DBgzXu/s320/Eduard-Wenzl.jpg" style="text-align: left; margin-right:0.1" border="0" />
<!-- Place this tag where you want the +1 button to render. -->
<div class="g-plusone" data-annotation="inline" data-width="300">
</div>
<!-- Place this tag after the last +1 button tag. -->
<script type="text/javascript">
(function() {
var po = document.createElement('script'); po.type = 'text/javascript'; po.async = true;
po.src = 'https://apis.google.com/js/plusone.js';
var s = document.getElementsByTagName('script')[0]; s.parentNode.insertBefore(po, s);
})();
</script>
<div id="fb-root">
</div>
<script>(function(d, s, id) {
var js, fjs = d.getElementsByTagName(s)[0];
if (d.getElementById(id)) return;
js = d.createElement(s); js.id = id;
js.src = "//connect.facebook.net/en_US/all.js#xfbml=1";
fjs.parentNode.insertBefore(js, fjs);
}(document, 'script', 'facebook-jssdk'));</script>
<div class="fb-like" data-href="http://eduard-wenzl.racan.sk/2013/08/vyznanie-lasky.html" data-send="true" data-show-faces="true" data-width="450">
</div>
<div style="text-align: left;">
<a href="http://eduard-wenzl.racan.sk/2013/08/vyznanie-lasky.html#comment-form" title="Komentáre (Icons by DryIcons)">
<img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhO883O5Qs1JGIHRhwQF97oNqVHeLvTzuYTWn3uje1LDNY61g53lTKm54l1l_SxJrtFlCnzEWrITxEnxpLYaWmMX_cfcIFuSMNXfy22w2JkH2m8zevNh0vXJAuC982B90hVaJNYt1LXTDY/s24/comment-icon-24.png" target="_self" /></a>
</div>
<br />
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj6UQafrkvvr6nX75x62_kfsP3JDnq0kucTepZ9nE8_HaA4_BR3gjPhFXB_HvkNh2jhW1F53iPeFLEN22v9TAS6ks9zqPVqeVfxs1xBnsywrzQD21gRR6VpL6LmopzB_u4mSj1e4H-bYUs/s1600/W-Svadba.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj6UQafrkvvr6nX75x62_kfsP3JDnq0kucTepZ9nE8_HaA4_BR3gjPhFXB_HvkNh2jhW1F53iPeFLEN22v9TAS6ks9zqPVqeVfxs1xBnsywrzQD21gRR6VpL6LmopzB_u4mSj1e4H-bYUs/s640/W-Svadba.jpg" width="416" /></a></div>
<div class="MsoNormal">
<span style="font-size: 14.0pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><br /></span></div>
račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-3319105005201283682013-04-23T12:08:00.000+02:002013-04-23T12:08:17.864+02:00Krásne, radostné a nezabudnuteľné stretnutia<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 12pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Čas a roky rýchlo bežia, ako voda v Dunaji. Prešlo 9 rokov školskej dochádzky, čas dospievania, zamestnania sa u vinohradníkov, roľníkov a murárov. Dva roky vojenčiny, rok štúdia v kurze pre výpravcov vlakov a dispečerov. V týchto funkciách som pracoval až do roku 1987. U železnice a na vojenčine to bolo spolu 42 rokov. Za tieto roky som spolupracoval so stovkami ba až tisíckou ľudí z rôznych pracovísk, ich zmenami rušňových a vlakových čiat. Z Brna, Břeclavy, Komárna, Nových Zámkov, Leopoldova a Vrútok. V myšlienkach, ba aj vo sne si často spomínam, aké to boli ťažké, ale krásne dni a noci s ľuďmi v práci. Veľmi ma potešilo, keď som sa s nimi stretol už ako dôchodca. Koľko mien mi ešte zostalo v pamäti a ako som sa s nimi slovom, podaním ruky potešil, že ešte žijeme. V mojom veku je to už veľmi zriedka, kedy sa s nimi stretnem. S mnohými iba slovami rozlúčky pri ich pohrebe, keď sa dozviem kedy a kde sa s nimi môžem rozlúčiť. <o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 12pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Sú však aj krajšie a veselšie stretnutia, keď sa srdce rozbúši a oči zažiaria radosťou. Takéto potešenie som zažil, keď som bol pozvaný na posedenie pri mojich 85-tych narodeninách. Už nás bolo len pár, čo sme chodili spolu do jednej triedy. Každý rok na deň železničiarov sa stretávam s bývalými spolupracovníkmi na posedení. <o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 12pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Vlani 25.10. bolo posedenie k „Úcte k starším“. Milo nás prekvapila krojovaná skupina priateľov z Vajnor. Po ich vystúpení som sa rozprával s vedúcim tejto skupiny. Povedal som mu, s koľkými chlapcami z Vajnor som chodil do Rače do školy, u koľkých sedliakov vo Vajnoroch som pracoval vo vinohradoch. Do ich telocvične sme chodili na zábavy a maškarné plesy. Vedúci skupiny ma počúval a spýtal sa ma, ako si viem zapamätať toľko mien ľudí, ktoré si už ani on nepamätá (bol o dosť mladší ako ja). Keď som mu povedal že mám 85 rokov a preto o Vajnoroch toľko viem, povedal mi, že som na pol Vajnorák. Skupina sa vrátila naspäť, aby mi na mojich 85 rokov zahrala a ich ženy ma vyzvali do tanca. Bolo to pre mňa krásne a nezabudnuteľné stretnutie.<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt;">
<br /></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: right;">
<span style="font-size: 12pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Eduard Wenzl<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt;">
<br /></div>
račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-70904014639398904802013-02-26T09:47:00.001+01:002013-02-26T09:47:12.422+01:00Nežijem nadarmo<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Môj otec pracoval na železnici ako vlakvedúci od roku 1906. Zomrel mladý – 49 ročný. Po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra. Keď bratia dorastali aj oni začali pracovať na železnici (ako rušňovodič, kováč, normovač, vlečkár). Keď som mal 17 rokov, išiel som pracovať aj ja. Ako traťový robotník, pisár na riaditeľstve železníc, neskôr som išiel do kurzu pre výpravcov vlakov. Od roku 1952 som pracoval v Rači do roku 1953. Od marca 1953 som bol preložený do stanice Bratislava – Východné nádražie. Pracoval som tu ako výpravca, dispečer a dozorný prevádzky až do roku 1987, keď som odišiel do dôchodku. Teraz z okna nášho bytu pozerám na koľajisko stanice a porovnávam, ako bolo koľajisko kedysi plné a nie ako dnes, prázdne. Za mojej činnosti bolo za zmenu prijatých a rozposunovaných aj 60 vlakov. Je to pre mňa smutné, že koľajisko je väčšinou prázdne a v niektorých dňoch sa vôbec neposunuje. Teraz bude 120 rokov, keď sa začalo v tejto stanici rozraďovanie a zriaďovanie nových vlakov do cieľových staníc. Som rád, že som sa zapojil do práce v tejto stanici počas 120. výročia jej existencie. Tiež som pracoval na výstavbe novej točne pre rušne. Prežil som prestavbu stanice, elektrifikácie a výstavbu nového spádoviska, nových odchodových koľají, nového rušňového depa.<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Na deň železničiarov sa rád stretávam s bývalými spolupracovníkmi a spomíname, ako sa nám pracovalo. „Posunujeme“. Zúčastňujem sa aj na výstave starých rušňov a vozňov v Múzeu na Východnom. Očami aj rukami pohladím týchto tátošov a spomínam, kto na nich jazdil, kto im rozkazoval, aby dobre vykonávali túto ťažkú prácu. Uvažujem, že už aj ja patrím do tohto železničného múzea. Do tohto 120. výročia železničnej stanice patrí aj 6 bratov – železničiarov Wenzlových.<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt;">
<br /></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: right;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Eduard Wenzl<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Bratislava, 25.1. 2013<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Dňa 25.1. 2013 je 67 rokov, čo som nastúpil k železnici.<o:p></o:p></span></span></div>
račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-88944736182815210152013-02-17T00:11:00.002+01:002013-02-17T00:11:24.910+01:00Milé prekvapenie z rodného kraja<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Mám sesternicu v Nemecku, ktorá sa narodila v Račištorfe. Od roku 1946 žije v Nemecku. Často chodila so zájazdmi na Vinobranie a hody. Neskôr chodili už svojimi autami na návštevu príbuzných a známych v Rači. Na jednom vinobraní mi sesternica predstavila Michala Wenzla, ktorý v Rači žil od roku 1913 a v roku 1946 sa presťahoval do Nemecka. Aj naša rodina bývala v Rači v dome u Repčekov, on býval na druhej strane ulice oproti nás. <o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">V roku 1974 sme boli s manželkou v Nemecku na návšteve u sesternice. Tam sme sa stretli s Michalom. Potešil som sa. Rozprávali sme sa, ako sa mu tam žije a ja som mu rozprával, čo je nové v Rači. Pri rozchode sme si podali ruky a on mi dal 50 mariek a povedal: „Kúp si niečo na pamiatku, že sme sa zasa spolu stretli“. <o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Kúpil som si stolové hodinky, ktoré mám doma v sekretári. Vždy keď som sa na ne pozrel, pomyslel som si , že či ešte Michal žije. Pred Vianocami som telefonoval so sesternicou a ona mi povedala, že Michal žije a na rok bude mať 100 rokov. Dala mi jeho adresu. Napísal som mu list a poslal som mu obrázky z výstavby nemeckého domu a ako vyzerá teraz po oprave, a zagratuloval som mu k stému výročiu narodenia. Tiež som mu prezradil, že aj môj brat Ján bude mať 26. mája tohto roku 100 rokov. <o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">23. januára mi on zavolal a ďakoval za list a obrázky opraveného nemeckého kultúrneho domu. Hovorili sme skoro pol</span><a href="http://www.blogger.com/null" name="_GoBack"></a><span style="font-family: Calibri;"> hodiny. Žije u dcéry, lebo manželka mu už zomrela. Potešil sa, že je kultúrny dom opravený, na ktorom aj on pracoval, keď ho stavali. Rozprával som mu, ako teraz Rača vyzerá, aké má nové sídliská, obchody a kto ešte v Rači žije. Aj s mojou manželkou rozprával. Poznal jej otca a povedal jej, že otec bol veľmi dobrý človek, ktorý mnohým ľuďom pomáhal vo vinohradoch a aj inak. Keď sme ukončili náš rozhovor, znovu mi poďakoval, že som si na neho spomenul. On ešte stále hovorí čistým račianskym nárečím. Sľúbil som, že mu pošlem knižku „Račianske vinohradnícke povesti“. <o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify; text-indent: 36pt;">
<span style="font-size: 13pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Mám radosť, že sa mi podarilo napísať a porozprávať mu, ako teraz žije Rača a ľudia v jeho rodnej dedine. Pozval ma k nemu na návštevu do Nemecka, lebo on už cestovať nemôže.<o:p></o:p></span></span></div>
račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-83940571385039437602012-10-04T18:44:00.002+02:002012-10-04T18:45:52.139+02:00Priateľom z internetu<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify;">
<span style="font-size: 14pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Nie som človek túžiaci po sláve, ale len dobrovoľník. Už od detstva mi za moju prácu mnoho ľudí zaplatilo slovom ďakujem. </span></span></div>
<span style="font-size: 14pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;"><a name='more'></a><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify;">
Keď som mal dva roky, zomrel nám otec. Po jeho smrti nás zostalo žiť sedem bratov a jedna sestra. Mama sa o nás starala sama. Ona nám bola vzorom pre ďalší život. Veď ako 11-ročná išla slúžiť k deťom do bohatých rodín v Budapešti. Jej životné skúsenosti k práci, úcte, láske k ľuďom a k prírode. Jej slová mám stále v hlave, keď mi povedala: „Ži tak, aby si nikdy nepovedal človeku, ktorý ťa požiada o pomoc, že nemôžeš, alebo nevieš. Máš svoj rozum, tak porozmýšľaj, ako pomôcť. Nevieš, aký osud v živote ťa čaká. Drž sa mojich slov a budeš vždy dobrým a uctievaným človekom. Pomôž komukoľvek, akokoľvek, ak môžeš a budeš šťastný dovtedy, kým ty nebudeš od nikoho pomoc potrebovať“. Nám chlapcom povedala: „Vy bratia sa nikdy nesmiete medzi sebou hnevať, aj keď sa vaše ženy navzájom pohnevajú“. S týmito ponaučeniami som žil, pracoval, pomáhal a odovzdával svoje vedomosti mladším chlapcom a spolupracovníkom. Preto som sa dožil 85 rokov v úcte spoluobčanov, starších a mladších ľudí.<o:p></o:p></div>
</span></span><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify;">
<span style="font-size: 14pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Dňa 25. septembra bolo stretnutie železničiarov dôchodcov. Bol som dojatý, keď mi 62 účastníkov podalo ruku a prialo veľa zdravia, dlhovekosť, pokračovať v mojej činnosti a mnohí vyslovili želanie: „Príď sa aj so mnou na mojom pohrebe rozlúčiť.“ Aj pre túto moju činnosť ma pozná mnoho ľudí v okolí. Keď niektorý spoluzamestnanec zomrie, rodina ma pozve rozlúčiť sa so zomrelým.<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify;">
<span style="font-size: 14pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Teraz mám povinnosť poďakovať sa Vám pani Luknárová, pán Ščibrany, pán Sekerka, pán Drotovan za gratulácie, slová úcty, za uznanie mojej činnosti a Vám pani Luknárová za krásnu báseň.<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: justify;">
<span style="font-size: 14pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Život beží ďalej a ja v mojej dobrovoľníckej činnosti nemienim prestať, pokiaľ mi bude zdravie slúžiť. Ešte raz všetkým za krásne gratulácie srdečne ďakujem. Potešili ste ma.<o:p></o:p></span></span></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt; text-align: right;">
<a href="http://www.blogger.com/null" name="_GoBack"></a><span style="font-size: 14pt; line-height: 115%; mso-ansi-language: SK;"><span style="font-family: Calibri;">Eduard Wenzl<o:p></o:p></span></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 10pt;">
<br /></div>
račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-46603095046554132232012-08-01T19:05:00.002+02:002012-08-01T19:05:20.254+02:00Darček k narodeninám<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<span style="mso-ansi-language: SK;">V živote je veľa pamätných kníh. Cirkevných, štátnych, celosvetových a rodinných. <o:p></o:p></span></div>
<span style="mso-ansi-language: SK;"><o:p><a name='more'></a><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<br /></div>
</o:p></span><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<span style="mso-ansi-language: SK;">Každé mesto, dedina, spolky, podniky vedú kroniku o udalostiach, ich práci. Aj v rodinách je to v menšej miere zaužívané. Ja na slávne dni v rodine používam kalendár, v ktorom mám poznačené dni narodenín, mení, úmrtia v celej našej veľkej rodine a aj známych. Keď k nám prídu priatelia, známi na návštevu a uvidia kalendár a jeho popísané stránky, usmejú sa, že moja kronika je kalendár, v ktorom sú rôzne dáta aj našich vnúčat a pravnúčat.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<span style="mso-ansi-language: SK;">Na deň 7. mája pripadá dátum narodenia našej vnučky. S manželkou sme premýšľali, akým darčekom by sme ju potešili a urobili radosť. Vnučka býva v Šuranoch a rodinnom dome so záhradou, v ktorej majú už len trávu a stromy. Pred domom si vnučka urobila menšiu kvetinovú záhradku a okolie je tiež posiate trávičkou. Požiadala nás, že keď budú niekde predávať malé kríčkové ružičky, aby sme jej kúpili. Spýtali sem sa, ako to všetko stačí porobiť, keď je zamestnaná v škôlke. Synovia chodia do školy a tiež športujú. Manžel pracuje v Bratislave a voľno má len v sobotu a v nedeľu. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<span style="mso-ansi-language: SK;">„Sadiť kvety, polievať, okopávať stačím, ale obkosiť moju záhradku nevládzem. Manžel ako amatér zostrojil elektrickú kosačku, ale pre mňa je veľmi ťažká.“ <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<span style="mso-ansi-language: SK;">Po jej odchode na druhý deň sme s manželkou cestovali električkou do Bratislavy. Na reklamnom bilborde sme zbadali vyobrazenú elektrickú kosačku za 50 EURO v predajniach Elektro. Pomysleli sme siže toto by mohol byť pre ňu najlepší darček k narodeninám. Hoci v tento deň pršalo, išiel som do Elektra kosačku kúpiť. Zabalená kosačka váži 15 kg. Pomocou autobusu som kosačku dopravil domov. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<span style="mso-ansi-language: SK;">Bol piatok a vtedy cestuje jej manžel na sobotu a nedeľu domov. Telefonicky som ho požiadal, aby prišiel k nám pre narodeninový darček pre jeho manželku. Keď uvidel balík s kosačkou, zasmial sa a tiež sa potešil. Po príchode domov so synmi poskladali kosačku. Pri tejto práci ich vnučka fotila a tiež aj v sobotu, keď sa synovia dohadovali, kto bude prvý kosiť. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<span style="mso-ansi-language: SK;">Vnučka sa nám za milý darček poďakovala a povedala, že sa jej teraz málokedy ujde s kosačkou kosiť. Aj my sme sa potešili, že sme vybrali praktický darček, ktorý všetkých potešil.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;">
<br /></div>
<div align="right" class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: right;">
<span style="mso-ansi-language: SK;">Eduard Wenzl<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;">
<br /></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-49460959801480757742012-04-14T11:13:00.000+02:002012-04-14T11:13:38.091+02:00Spojme sa!<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Aj my, staršinovia 70-, 80-, 90-roční, ktorí ešte žijeme, máme povinnosť dať sa dohromady a napísať to, čo v knihe už z našich školských rokov nie je. </span></div><a name='more'></a><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;">O priateľstvách, športovaní, zábavách a našich povinnostiach doma pracovať. Neskôr o našich trvalých prácach a živote v rodinách. O víťazstvách v športe nielen doma, ale aj v zahraničí, o európskych či svetových víťazstvách v športových či vedeckých súťažiach. Niečo o tom, kde sa zúčastnili, v ktorých krajinách a mestách bojovali o víťazstvo. Veď Rača bola preslávená cyklistikou, pozemným hokejom mužov i žien, stolným tenisom a ďalšími veľkými úspechmi SR a ČSR. Rača mala veľa slávnych vinohradníkov a odborníkov vína, záhradkárov, lekárov, ministrov a málokto z vás má kroniku o činnosti týchto športovcov či osád trampov. Koľko huncútstiev sme sami prežívali, koľko krásnych a radostných spomienok vo svojich hlavách máme schovaných a nedali sme ich na papier pre ďalšie pokolenie v Rači.</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Prosím vás, pani Dobruška Luknárová, Alica Grófová, Milan Mach, Viliam Polakovič, Mĺkvy, Havlovič, Štóra, Luknár, Ivan Hrdlička a ďalší, ktorí máte krásne či zlé zážitky, spojme sa a dajme to všetko na papier pre našich nasledovníkov Rače. Na ústne podanie sa po rokoch zabudne, alebo sa o týchto zážitkoch inak hovorí. Dajme to na papier knihy, ktorá bude mladšej generácii hovoriť to, čo nám starším kniha RAČA povedala. Neváhajme, veď nie sme tak starí, aby sme si na niečo z nášho detstva a života nepamätali.</span></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-84038091227828693592012-04-13T12:22:00.000+02:002012-04-13T12:22:41.187+02:00Moja úcta ku knihe „RAČA“.<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Pre ľudstvo je najväčším darom vynález písma akéhokoľvek druhu. </span></div><a name='more'></a><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;">Bez písma by sme nič nevedeli o vzniku tohto sveta, o vývoji fauny, flóry, zvierat, morí, o živote ľudstva, o jeho myslení či žití, o vývoji techniky, spolužití národov, štátov, svetadielov, miest, dedín a rodín. Bolo by len ústne podanie, ktoré by sa časom skrášľovalo, zveličovalo alebo zabúdalo. Nevedelo by sa, čo bolo pred pár rokmi. Pomocou písma sa dozvedáme, čo sa udialo v ktorom desaťročí, storočí a tisícročí. Žili ľudia, ktorí sa naučili písať a začali písať kroniky v dedinách a ich častiach. Aj časť Bratislava-Rača mala svojich kronikárov a ľudí, ktorí ešte všeličo o živote vedia. Našli sa ľudia aj v Rači, ktorí využili tieto údaje a tiež aj žijúci obyvatelia, ktorí prispeli svojimi pamäťami a rôznymi obrázkami pomohli v roku 1989 stvoriť a dať vytlačiť krásnu knihu s názvom RAČA.</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Klobúk dolu pred ich odhodlaním takéto dielo stvoriť. Využili všetky dostupné údaje. Ich časté sedenia so vzájomným doplňovaním vedomostí o dianí v Rači v slede mnohých rokov nasledujúcich za sebou. Tiež nájsť fotodokumentáciu zo všetkých rokov a tieto časti aj čitateľom do knihy vložiť. Pri čítaní knihy sa my starší vieme zamyslieť a vrátiť sa späť do rokov našej mladosti a mnoho ľudí, ktorí sú na fotografiách, vieme ešte spoznať. Ľuďom, ktorí túto knihu vydali, patrí nesmierna úcta. Tým, ktorí sa museli z Rače vysťahovať do Nemecka, Rakúska, Ameriky a Austrálie, som daroval alebo poštou poslal túto knihu. V odpovediach som sa dozvedel, že túto knihu často zoberú do rúk a čítaním sa vracajú do svojej mladosti v rodnej obci a deťom môžu ukázať, z akej krajiny a dediny pochádzajú. Toto dokáže iba napísaná a vydaná kniha o Rači z roku 1989.</span></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-20629072120688987862012-04-10T14:48:00.001+02:002012-04-10T14:56:11.157+02:00Aj Rača má rekordmana<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Bol som železničiarom, ale už som 25 rokov na dôchodku. V pamäti mám veľa krásnych i zlých zážitkov za obdobie mojej práce.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Začnem smutnou udalosťou, keď som ešte nebol železničiarom. </span></div><div style="text-align: justify;"><a name='more'></a></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;">Bratranec môjho otca Kalmán Wenzl pracoval na železnici ako kurič na parnom rušni. Jeho mladý život predčasne ukončila zrážka vlakov. V stanici Pezinok stál vlak s rušňom smerom do Leopoldova. Musel čakať, kým prejde rýchlik zo Žiliny do Bratislavy. Výhybkár v Pezinku nesprávne postavil výhybku na koľaj, kde tento nákladný vlak stál. V tom čase bola trať Bratislava – Trnava jednokoľajná. Tak prišlo k zrážke vlakov. Kalmán v čase nárazu práve prikladal do pece rušňa a pritom vletel do pece, kde zahynul.</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Aj môj otec bol železničiar a my jeho synovia sme sa tiež stali železničiarmi (6 bratov).</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Narodil som sa 7. 9. 1927. Druhý krát som sa narodil 26. 3. 1945, keď som prežil bombardovanie stanice Rendez, oba nálety na stanicu a okolie. Tretí krát som sa narodil, keď som prežil bez vážnejších zranení dopravnú nehodu ako sprievodca nákladných vlakov. Pri zrážke bolo zničených a poškodených 22 železničných vozňov, rušeň a zatarasené štyri staničné koľaje. </span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Medzi moje najmilšie a najkrajšie železničiarske zážitky patrí deň 27. 8. 1964. Z Rače pracovalo v službách železnice veľa zamestnancov vo všetkých profesiách, ako traťoví zamestnanci, posunovači, sprievodcovia vlakov, výpravcovia vlakov a rušňovodiči. Dňa 27. 8. 1964 bolo prevedené meranie najväčšej rýchlosti parných rušňov, na skúšobnom železničnom okruhu vo Velimi v Čechách. Túto vykonal rušeň 498106 z rušňového depa Bratislava – hlavné a dva meracie vozne. Rušňovodičom bol Robert Procházka a kuričom Miroslav Houba. Rušeň počas skúšky vyvinul rýchlosť 162 km/hod. Nemal som radosť len z tohto rýchlostného rekordu, ale aj z toho, že rušňovodič Robert Procházka bol z Rače. Bol to jeden z najlepších a uznávaných rušňovodičov v sieti ČSD. Takto preslávil malú časť Slovenska – Raču. Tento rekord už nikto viac neprekonal. Róbert, ĎAKUJEME !</span></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-71121782378414510512012-03-11T18:36:00.002+01:002012-03-11T18:38:12.957+01:00Sú gény u človeka dedičné?<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Narodil som sa 7. 9. 1927. Mojich starých rodičov som videl len na obrázkoch, ktoré mala mama a z jej rozprávania o ich celej rodine. V jej rodine sa narodil jeden brat a 3 sestry. Brat zostal žiť v Budapešti. Najstaršia sestra sa vysťahovala do Ameriky. Najmladšia žila neďaleko rodiska v Necpaloch, moja mama v Račištorfe. </span><br />
<a name='more'></a></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;"><span style="mso-tab-count: 1;"> </span>O tom, čo všetko starý otec robil a dokázal (liečil zelinkami ľudí aj zvieratá) mi mama často rozprávala. Aj ona poznala veľa byliniek na hojenie a proti bolestiam. Veľa som sa od nich naučil. Počas môjho života som aj ja mnoho ľudí ošetril pri poraneniach a pri úrazoch na železnici, kde som bol zamestnaný. Mal som príručnú lekárničku so všetkým, čo bolo treba na ošetrenie. Viacerým zamestnancom som vyberal z očí spadnuté smietky z iskier z rušňov. Ak sa stal na pracovisku úraz (hoci aj v noci), prišli pre mňa, alebo ma zavolali, aby som išiel so sanitkou odviezť zraneného do nemocnice. Jednému zamestnancovi pri posune odrezalo obe nohy pod kolenom. V druhom prípade vozne odrezali obe nohy nad kolenami, ale kým sme prišli do nemocnice, dotyčný zomrel. V treťom prípade vozne odrezali zamestnancovi ľavú ruku nad lakťom a pravú ruku cez dlaň. Na pravej ruke mu zostal len palec. V ďalšom prípade som odvážal do nemocnice pracovníka, ktorý vypil metylalkohol. Zomrel mi v náručí pri obliekaní v nemocnici.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Už 30 rokov vyrábam propolisovú tinktúru a propolisovú masť vo väčšom množstve a všetko rozdávam ľudom aj s receptárom, ako treba propolis užívať. Od nikoho som žiadne peniaze ani nič za lieky nezobral. Som šťastný, že viem ľuďom pomôcť a oni sa mi prídu poďakovať.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">S viacerými bývalými spolupracovníkmi sa stretávam, alebo si telefonicky zagratulujeme k narodeninám, meninám. Tiež si povieme, kto zomrel a idem sa s ním rozlúčiť. Priatelia mi prajú, aby som žil do sto rokov, aby som sa aj s nimi prišiel rozlúčiť na pohrebe.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Najšťastnejší som, keď môžem komukoľvek a akokoľvek pomôcť, ale ja zatiaľ od nikoho pomoc nepotrebujem.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;"><br />
</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;"><br />
</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;"><br />
</div><div align="right" class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: right;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Eduard Wenzl</span></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-74078152295053964202012-03-04T18:19:00.001+01:002012-03-04T18:21:05.139+01:00Nie každá technika všetko vyrieši<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 6pt; text-align: justify; text-indent: 30.05pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Žijeme v čase vysokej vyspelosti techniky, modernizácie strojov, zariadení, ktoré nahrádzajú ľudskú prácu, zľahčujú a urýchľujú pohyb ľudí, ich myslenie, nové možnosti spojenia, hovorov v dennom živote aj na veľké vzdialenosti. Sú však medzi nami aj starší ľudia, ktorí nestačia držať krok s touto dobou a novými vymoženosťami. </span><br />
<a name='more'></a></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 6pt; text-align: justify; text-indent: 30.05pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Starší ľudia (dôchodcovia) chodia väčšinou nakupovať podľa reklamných letákov tam, kde je tovar lacnejší, aby im vystačil dôchodok. Potešili sa, keď začali vyrábať nákupné vozíky (tašky) s kolieskami a školské vaky, aby nemuseli nakúpený tovar nosiť v rukách. Je to veľká výhoda, ale nie vždy. Niekedy ľudia nakúpia množstvo tovaru, ktoré ľahko odvezú, ale do autobusu či električky nevládzu vozík naložiť a vyložiť. Často im pomáham. </span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 6pt; text-align: justify; text-indent: 30.05pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Z nášho bytu som videl muža, ktorý často chodil s nákupmi a vo dvoch rukách niesol tašky s nákupom. Vtedy som povedal manželke: „Už ide kabelový“. Raz som sa ho spýtal, prečo si neobstará tašku s kolieskami. Odpovedal mi, že takú tašku má, ale niekedy sa mu stalo, že mu nemal kto pomôcť pri nastupovaní. Trpí na platničky a nevládal tašku sám naložiť. Radšej nosí nakúpený tovar vo dvoch taškách rovnako naložených, a tak môže nastúpiť a vystúpiť sám, bez cudzej pomoci. Ani by nám nenapadlo, že si nás ľudia všímajú, ako si vieme pomôcť. Aj ja chodím často nakupovať pre nás a môjho 99 ročného brata. Hoci aj menší nákup, vždy vo dvoch taškách. Teraz môžu ľudia aj mňa prezývať, že už ide „kabelový“ s nákupom.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;"><br />
</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;"><br />
</div><div style="text-align: right;"><span style="font-family: "Times New Roman"; mso-ansi-language: SK; mso-bidi-language: AR-SA; mso-fareast-font-family: "Times New Roman"; mso-fareast-language: DE-AT;">Eduard Wenzl</span></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-44365809786344053892012-02-28T16:31:00.003+01:002012-02-28T16:32:39.238+01:00Nežijú len poctiví ľudia na svete<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Po otcovej smrti bolo u nás v dome veľmi smutno. Žilo sa nám ťažko. </span></div><a name='more'></a><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;">Mama dostávala len malý dôchodok. Za prvej ČSR sa výchovné dostávalo len na dve deti, hoci nás bolo osem. Na prvé dieťa sa výchovné nedostávalo. Museli sme jednu izbu prenajímať. Niekedy manželom od letectva, tiež slobodným dôstojníkom, železničiarom, obchodným zástupcom. Niektorí spávali spolu s nami v jednej izbe. Starší bratia chodili ľuďom poslúžiť, kto akú pomoc potreboval. Bolo treba splácať pôžičku na novo postavený dom. Zišla sa každá koruna. </div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Veľa jednotlivcov, ktorým mama poskytla ubytovanie a stravovanie, túto našu dobrotu a chudobu zneužilo. Niektorí, keď mali zaplatiť za bývanie a stravu, sa stratili vo svete tak, že sme ich viac nevideli. </span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Aj pani kuchárka, ktorá varila na letisku v dôstojníckej jedálni, bývala u nás asi rok. Poctivo platila nájom. S mamou sa spriatelili a rozumeli si. Jedného dňa prišla z práce domov s plačom, že sa jej v jedálni stratili, alebo z práčovne nevrátili obrusy. Tiež, že vraj jej nedali tovar pre kuchyňu, za ktorý zaplatila. Teraz musí všetko uhradiť, lebo jej hrozí basa. Mama ju ľutovala. Zobrala moju vkladnú knižku a všetky moje usporené peniaze 800,- Kčs jej požičala. Viac sa k nám už nevrátila. </span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Obchodný zástupca istej firmy po štrnástich dňoch sa tiež viac nevrátil, ani nezaplatil za ubytovanie a stravu. Ďalší bývajúci sa ešte u nás navečeral a cez okno v izbe utiekol, tiež bez zaplatenia. </span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Aj takýto ľudia u nás bývali. Zneužili našu dôveru a bolo im jedno, ako my žijeme a z čoho zaplatíme pôžičku na dom. Mama vždy hovorila a verila, že dobrých ľudí je viac ako podvodníkov. Boli aj takí, ktorí aj po odchode udržiaval s nami písomný styk niekoľko rokov. Niektorí nás pozvali aj na svadobnú hostinu. Táto ich ľudskosť mamu viac potešila ako to, že ju niektorí podviedli a okradli. Veď nikto nemá na čele napísané, aký je.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;"><br />
</div><div align="right" class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: right;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Eduard Wenzl</span></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-26134072431209518742012-02-23T21:03:00.002+01:002012-02-23T21:05:01.668+01:00Čo ma život naučil<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Nie každý odborník je ten, ktorý sa vyučil remeslu a stal sa majstrom svojho remesla. Nie každý vysokoškolsky vzdelaný človek dokáže viac ako ľudia so základným vzdelaním. Sú ľudia, ktorí svojou túžbou dokážu urobiť niečo, nad čím sa aj veda musí pozastaviť a uznať kvality výrobku od amatéra. </span></div><a name='more'></a><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">V roku 1929 som mal dva roky, keď nám zomrel otec. Po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra. Mama sa už nevydala. </span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Ako 11-ročná išla slúžiť k deťom do Budapešti k svojmu bratovi. Keď bratove deti odrástli, slúžila v iných rodinách. Tam sa naučila to, čo pre život a rodinu musí žena vedieť urobiť. V 17-tich rokoch pracovala v sifónovej továrni. Tam sa spoznala s budúcim manželom (s naším otcom), ktorý tam tiež pracoval. Pochádzal z Račištorfa, mama z Martina. Zosobášili sa a v roku 1904 sa im narodil prvý syn. Neskôr sa vrátili domov do Račištorfa. Otec nastúpil pracovať k železnici, mama sa starala o deti a chod domácnosti. Otec zomrel v mladom veku 49 rokov. </span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 30pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Chovali sme domáce zvieratá kozy, sliepky, zajacov, prasatá a dopestovali sme všetko, čo bolo pre rodinu potrebné. Bratia sa vyučili remeslám (zámočník, stolár, obchodník), ale všetci sme museli vedieť urobiť všetky domáce práce. Prať, variť, drhnúť dlážky, miesiť cesto na chlieb. Mama mala silnú reumu v rukách ako následok práce v továrni, preto nevládala vymiesiť cesto na chlieb. Ja ako 12-ročný som skoro ráno vstával a cesto na chlieb som vymiesil ja. Cestou do školy som odniesol chlieb k pekárovi upiecť a cestou zo školy som chlieb doniesol domov. Pri mame som sa naučil všetko, čo musí žena v domácnosti vedieť. Nič ma neprekvapí, čo je treba v rodine urobiť. V rokoch 1940 až 1945 som mal troch bratov na vojne. Od nich som sa naučil všetky remeselnícke práce. Všetky tieto remeselnícke práce som naučil aj synov. V živote ich dobre využívajú.</span><br />
<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;"><br />
</div><div align="right" class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: right;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Eduard Wenzl</span></div></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-20795693898585858572012-01-26T23:18:00.002+01:002014-12-16T23:09:22.544+01:00Aj kozy sú múdre zvieratá<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Keď nám 26. 10. 1929 zomrel otec, mal som dva roky a jeden mesiac. Po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra. Matka sa nemohla zamestnať. Na obživu bolo málo peňazí (malý dôchodok). Začali sme chovať zajace, sliepky a v lete aj kačice. </span></div><a name='more'></a><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;">V záhradke pri dome sme dopestovali ovocie a rôznu zeleninu na varenie. Prenajali sme si jednu rolu, na ktorej sme dopestovali zemiaky, fazuľu, kukuricu, repu a všetko čo sa tam mohlo urodiť. Mama kúpila dve kozy (v tom čase ich nazývali kravy chudobných), aby bolo dosť mlieka pre domácnosť. Ja som kozie mlieko pil až do 21 rokov. Časť mlieka sme predávali. Vo vojnových rokoch sa chov kôz rozmohol. Zelene bolo na okolí dosť na ich pasenie. Na zimu sme mohli kosiť trávu na násypoch železničných tratí. Každý, kto požiadal traťmajstra, dostal určitý úsek na kosenie. Kozy sa väčšinou pásli, kde sa niečo v okolí pre ne našlo.</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Pán Tvrdý pracoval na stanici Bratislava Východ (Rendezi). Robil skladníka a neskôr vedúceho dezinfekčnej stanice. Aj on choval kozy. Ráno otvoril bránku na záhradke a pustil kozy von. Viac sa o ne cez deň nestaral. Býval blízko koľají a tak sa jeho kozy osmelili do koľajiska medzi vagóny a tam spásali trávu. Navečer sa kozy vrátili domov. Na dvore mala gazdiná starý stôl a pri ňom stolček. Gazda dal ku stoličke šikmú dosku, gazdiná si sadla na stolček, kozy po doske vyšli na stôl a tak ich dojila. Neskôr si kozy zvykli chodiť aj do druhej časti stanice, zvanej guľovačka. Z kopca sa vozne rozraďovali na smerové koľaje. Kozy boli také smelé a vyškolené, že keď vozne bežali z kopca, každá sa pozerala smerom na výhybku a hneď vedela, či vozne na koľaj, kde sa pasie, nepobežia. Ich odvaha nemala žiadne zábrany. Neskôr začali chodiť k útulkom, kde sa zamestnanci prezliekali a jedli. Niektorí zamestnanci im niečo na zožratie hodili. Neskôr ale zamestnanci toto oľutovali. Keď sa chlapi najedli a odišli za svojou prácou kozy vošli do miestnosti a požrali, čo v taškách zostalo a niekedy bola aj taška ohryzená. Aj vodu, ktorú mali vonku na umývanie im vypili alebo porozlievali. Potom sa nemali v čom umyť.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Vo vojnových rokoch sa na vozne lepili smerovacie nálepky na určené miesta na vagóny škrobovým lepidlom. Po čase sa z vagónov začali strácať nálepky. Zistilo sa, že koza sa postavila na zadné nohy, strhla nálepku a zlízala toto lepidlo. Ich drzosť nemala hraníc.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify; text-indent: 35.4pt;"><span style="mso-ansi-language: SK;">V našej stanici bola veľká kováčska dielňa, v ktorej sa opravovali zarážky, po železničiarsky nazývané „papuče“, na zastavovanie posunovaných vagónov. Opravené zarážky posielali osobnými vlakmi do všetkých železničných staníc. Pred odchodom vlaku ich polepili nálepkami, do ktorej stanice patrili. Kozy rozhodli inak. Nálepky poodtŕhali a lepidlo olízali. Keď prišiel vlak, do ktorého sa mali zarážky naložiť, vlakvedúci ich neprijal, lebo nevedel, kam ich má doručiť. Náčelník stanice nariadil pánovi Tvrdému, aby mal kozy zatvorené vo dvore, alebo aby ich odsťahoval. Menovaný kozy odsťahoval niekam k rodičom na dedinu a zamestnanci tranzitu boli spokojní.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt;"><br />
</div><div align="right" class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: right;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Eduard Wenzl</span></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-29998755725402408192011-12-16T13:30:00.000+01:002011-12-16T13:30:15.235+01:00Hovorca z izby č. 549<div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Dňa 14. októbra asi o 16,00 hodine som začal cítiť bolestivé ťažkosti v oblasti žalúdka a pod pravou časťou rebier. Použil som dostupné lieky, ktoré doma máme, ale bolesť neustúpila. </span><br />
<a name='more'></a>Zavolali sme na linku 112 a požiadali o radu čo robiť, ako bolesť utíšiť. Po oznámení, kde a aké bolesti to sú, nám oznámili, že k nám pošlú sanitku na prevoz do nemocnice. Doma mi dali injekciu na utíšenie bolesti a povedali, že je to bolesť od žlčníka. </div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;"><br />
</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Po príchode do nemocnice mi napichli infúziu a urobili sonograf. Neskôr prišiel chirurg, spravil vyšetrenie a nariadil urobiť rontgen a príjem na chirurgiu. Dali ma na izbu číslo 549, kde už ležal pacient s amputovanou pravou nohou. Na ďalší deň priviezli tretieho pacienta, ktorý sa mal podrobiť operácii (amputácii prsta) na pravej nohe. Aj on bol ležiaci pacient. </span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;"><br />
</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Mám veľmi ľahký spánok. Keď niektorí z nich v noci alebo vo dne potreboval pomoc, privolal som zvončekom alebo aj osobne sestričku. Neskôr ma sestričky nazvali „hovorca izby“. Nebol som len hovorca, ale aj obsluha ležiacich. Pacient bez nohy mal narastenú bujnú bradu. Niekedy mu na nej zostali zvyšky jedla. Poutieral som ho a niekedy aj umyl jeho bradu. Raz vo dne som zistil, že pacient kľačí vedľa postele a nemôže sa sám dostať na posteľ. Pomohol som ho uložiť na posteľ a povedal som lekárovi, že on kľačal aj na tej odrezanej nohe. Na druhý deň prišiel chirurg a na izbe urobil opravu bandáže jeho nohy a ranu mu nanovo zašil.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;"><br />
</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Druhý pacient vraj mal chodiť, ale on mal aj vyskočené platničky a pre bolesť nechodil. Sestričky chceli aby chodil jesť do jedálne. Povedal mi, že on nepôjde aj keď bude hladný, tak som ho obslúžil na izbe. Tento pacient ležal pri okne a svietilo mu slniečko do tváre, ktorú si zakrýval uterákom. Použil som stojan na infúzie a pomocou osušky som mu urobil tienidlo proti slnku. Toto som posúval tak, aby mu nesvietilo slnko do očí. 19.10. išiel na operáciu malíčka<span style="mso-spacerun: yes;"> </span>(4 roky trpel so zlomeným malíčkom). Pred odchodom som ho posmeľoval, že po injekcii nebude nič cítiť (mal z operácie strach). Kým odišiel, požiadal ma, aby som mu umyl zubnú protézu, ja som mu rád vyhovel. Podal mi ruku a rozlúčil sa so mnou, lebo v ten deň som odchádzal domov. Vrátil sa skôr, ako som ja odišiel. Po operácii mi povedal, že naozaj žiadnu bolesť necítil. Podali sme si zasa ruky na rozlúčku, poďakoval mi za moju starostlivosť a pomoc.</span></div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;"><br />
</div><div class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0pt; text-align: justify;"><span style="mso-ansi-language: SK;">Neviem či potom na izbu prišiel iný pacient, ktorý im pomáhal. Mal som dobrý pocit, že som im mohol pomôcť.</span></div>račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-9050367175279553706.post-64937285961558883302011-09-01T10:00:00.000+02:002018-11-28T09:38:31.878+01:00„Evanjelickej viere ukradla z košiara sedem baranov a koľkého potomstva!“<span style="font-family: "georgia" , "times new roman"; font-size: small;"><i>Eduard Wenzl: Spomienky uverejnené na racan.blog.sk v rokoch 2007 až 2009. </i></span><a href="https://www.blogger.com/null" name="more"></a><br />
<a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245" name="_tag000" title=""></a><br />
<i></i><br />
<div style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 10pt; line-height: normal; margin: 0pt; text-align: left;">
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag001" name="_tag001" title="">„Evanjelickej viere ukradla z košiara sedem baranov a koľkého potomstva!“</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag002" name="_tag002" title="">Dopis 1902: Sladká, milá, zlatá, drahá moja Tončika...</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag003" name="_tag003" title="">Dopis 1906: Rudko pozdravuje aj strýčika a aby mu poslali bič, že bude kočišom.</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag004" name="_tag004" title="">Dopis 1918: Wenczl Károly, brzdár vlaku, sanatórium Gyulu Józsefa.</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag005" name="_tag005" title="">List na rozlúčku milovanej manželke a deťom</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag006" name="_tag006" title="">Dedko Rudka z anglickej choroby vyliečil a on začal chodiť</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag007" name="_tag007" title="">Volali sme ho Jožo Borius-najdúch, cigáni ho vraj našli pri kostole a vychovali ho</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag008" name="_tag008" title="">Nevinní, no obvinení a sledovaní gestapom...</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag009" name="_tag009" title="">Sľub vernosti: Otec zomrel, keď som mal 2 roky... V banke zostala dlžoba 50.000 Kčs.</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag010" name="_tag010" title="">Uprene pozerala na nebožtíka, keď sa jej zazdalo, že plachta sa pohla...</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag011" name="_tag011" title="">Sedliaka našli v húštine neďaleko kríža zakrytého haluzami.</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag012" name="_tag012" title="">Rendez: „Ak ešte žijete, priatelia z Čiech, ohláste sa!“</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag013" name="_tag013" title="">Rendez: „K násilnej výmene obyvateľov už dúfam nikdy nepríde.“</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag014" name="_tag014" title="">Prešpork: „Žobrákov pred Manderlákom zrazilo mäsiarske auto.“</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag015" name="_tag015" title="">Smutná Veľká noc: „Pri plote ležali mŕtvi susedia a ďalšia suseda s dieťaťom.“</a></i><br />
<i><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_xtag016" name="_tag016" title="">Mobilizácia: Padol výstrel, žena dôstojníka sa zrútila na zem.</a></i></div>
<br />
<div style="font-family: "georgia" , "times new roman"; font-size: 12pt; line-height: normal; margin-bottom: 0pt; margin-left: 0pt; margin-right: 0pt; margin-top: 0pt; text-align: justify;">
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag001" title="obsah"><br />„Evanjelickej viere ukradla z košiara sedem baranov a koľkého potomstva!“</a></i></b></div>
<br />
Meno WENZL sa v Rači začalo objavovať už v 13. storočí. <br />
<br />
Začalo to pozvaním vinohradníckych rodín od Rýna, aby v Rači začali pestovanie vinnej révy vo veľkom. Boli to ľudia, ktorí v povodí Rýna dorábali hrozno a boli odborníci - vinári. Veľa týchto mien nájdete aj na pomníku padlých v Rači, tiež v evanjelickom kostole na tabuli padlých vo vojnách. <br />
<br />
Dopátral som sa prvých údajov rodu Wenzlovcov až od roku 1820.<br />
<br />
Pradedo bol Andreas Wenzl, narodený v roku 1820.<br />
Prababka Katarína, rod. Krutzler, sa narodila v roku 1821.<br />
<br />
Dedo bol Karol, narodený 9. januára 1846.<br />
Babka Elizabet, rod. Böhm, sa narodila 15. augusta 1844. <br />
<br />
V ich manželstve sa narodilo šesť synov, štvrtý bol môj otec Karol.<br />
<br />
Druhá babka Zuzana, rod. Machovič, sa narodila v roku 1877. <br />
V ich manželstve sa narodili štyri dcéry a jeden synov.<br />
<br />
Môj otec Karol sa narodil v Račištorfe v roku 1882. Keď mal 18 rokov, išiel slúžiť do Budapešti. Robil kočiša v Sifónovej továrni. Rozvážal na voze s koňmi fľaše sifónu do hostincov, obchodov a rodín.<br />
<br />
Matka Antónia, rodená Grajciarová, pochádzala z Kláštora pod Znievom. Narodila sa 25. februára 1885 v obci Socovce. <br />
<br />
Ako 11-ročná odišla do Budapešti k bratovi Jozefovi opatrovať jeho deti. Keď deti odrástli, odišla slúžiť a opatrovať deti do židovskej rodiny. Keď už aj tam deti odrástli, ako 17-ročná išla pracovať do Sifónovej továrne, kde sa spoznala s mojim otcom. V roku 1903 uzavreli v Budapešti manželstvo. V ich manželstve sa narodilo sedem synov a štyri dcéry.<br />
<br />
Keďže sa moji rodičia stretli za čias Rakúsko Uhorska, vedeli čítať a písať po slovensky, maďarsky a nemecky. Dôkazom toho sú listy, ktoré otec písal mame. <br />
<br />
V roku 1906 sa presťahovali z Budapešti na Slovensko - do Rače. Otec začal pracovať u železnice ako sprievodca nákladných vlakov - vlakvedúci, neskôr ako vlakmajster. Počas prvej svetovej vojny v ťažkých podmienkach vážne ochorel. Podstúpil dve operácie žalúdka. <br />
<br />
V roku 1928 otec postavil rodinný dom, keď bol dom v roku 1929 dostavaný, zomrel. Deň pred smrťou napísal milovanej manželke a nám, svojim deťom, <b>list na rozlúčku</b>. Manželke nechal výchovu ôsmich detí a v banke dlžobu. Mal som vtedy dva roky. Matka nás vychovala dovtedy, kým sme si všetci nezaložili vlastné rodiny. Starala sa o nás ako najlepšie vedela. Keď deti dorastali, pomáhali pri domácich prácach.<br />
<br />
Otec bol evanjelik, matka katolíčka, otcovej rodine sa to nepáčilo. Jeho odpoveďou bolo: “Povinnosťou otca je zarobiť peniaze, aby mala rodina z čoho žiť, povinnosťou matky je, aby vychovala deti a naučila ich modliť“. <br />
<br />
Všetci sme boli pokrstení v katolíckej viere. Otcova rodina matke vytýkala, že ukradla evanjelickej viere z košiara sedem baranov a koľkého potomstva.<br />
<br />
Keďže otec bol železničiar, aj my šiesti bratia sme upísali duše železnici. <br />
<br />
V roku 1948 som sa oženil. Moja manželka Gabriela je rodená Vitková. Tiež pochádza z Rače. Narodili sa nám dvaja synovia a jedna dcéra. Aj naši synovia pracujú u železnice. V roku 1987 som odišiel od železnice do dôchodku. <br />
<br />
Teraz sa venujem práci s mládežou, pri zveľaďovaní životného prostredia, výsadbe stromkov, úprave zelene a kvetov. Ako poďakovanie za túto prácu sme s manželkou dostali od Miestneho úradu medailu „Račianske srdce“. Máme ľudí radi, a preto im pomáhame v tom, čo kto potrebuje (pomoc pri vybavovaní pohrebu, niečo urobiť alebo upiecť, alebo poradiť ak našu radu potrebujú). <br />
<br />
Teraz zo súrodencov žijeme už iba dvaja. Brat Ján má 94 rokov a žije sám, ja Eduard - 80 ročný. Často sa u neho stretávame alebo si telefonujeme. Povie mi, čo mu mám nakúpiť a priniesť. Aspoň raz za týždeň sa ohlási, že ešte žije a ako sa má.<br />
<br />
S manželkou žijeme spolu 59 rokov. Ešte stále sme mobilní a zatiaľ nepotrebujeme od nikoho pomoc. Aj po zdravotnej stránke sme na tom ešte dobre (primerane nášmu veku). <br />
<br />
Veríme, že s menom WENZL sa budeme aj naďalej stretávať - nevymrie.<br />
<br />
<br />
<b>Zoznam potomkov deda Karola Wenzla</b><br />
<br />
<b>Deti deda Karola (1846) a babky Elisabet, rod. Böhm (1844):</b><br />
<br />
Jakub (1871) mal dvoch synov a jednu dcéru.<br />
Benjamín (1874) mal 5 dcér.<br />
Johan (1876) mal jedného syna a dve dcéry.<br />
Karol (1882) mal 7 synov a 4 dcéry.<br />
Adolf (1886) mal dvoch synov.<br />
Michal(1890) mal tri dcéry.<br />
<br />
<b>Deti deda Karola (1846) a druhej babky Zuzany, rod. Machovič (1877):</b><br />
<br />
Karolína (1895) mala jedného syna.<br />
Kornélia (1903) mala šesť dcér.<br />
Šarlota (1907) mala jedného syna a jednu dcéru.<br />
Elizabet (1908) mala jedného syna a jednu dcéru.<br />
Matej (1910) mal jedného syna a jednu dcéru.<br />
<br />
<b>Deti otca Karola (1882) a matky Antónie, rod. Grajciarovej (1885):</b><br />
<br />
Rudolf (1904) bol doživotný invalid, bez detí.<br />
Eržika (1906) zomrela v detskom veku.<br />
Mária (1907) zomrela v detskom veku.<br />
Alžbeta (1908) zomrela v detskom veku.<br />
Margita (1909), vydatá Čechová, mala dvoch synov.<br />
Karol (1911) mal troch synov.<br />
Ján (1913) má troch synov a jednu dcéru.<br />
Ladislav (1916) mal jednu dcéru.<br />
Adolf (1919) mal dve dcéry.<br />
Otto (1921) mal tri dcéry.<br />
Eduard (1927) má dvoch synov a jednu dcéru.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag002" title="obsah"><br />Dopis 1902: Sladká, milá, zlatá, drahá moja Tončika...</a></i></b></div>
<br />
<div style="font-family: Lucida Calligraphy, Georgia, Times New Roman; text-align: justify;">
Sladká, milá, zlatá, drahá moja Toncsika, <br />
<br />
nehnevaj sa na mňa, že som Ti hneď nenapísal. <br />
Teš sa z tých pár riadkov, ktoré Ti píšem. <br />
Nemám chuť na nič na svete, keď ťa nevidím. <br />
Nemôžem sa sťažovať, že mám zlé miesto, ale <br />
čo z toho, i keď mám aj dobré miesto, keď Ťa <br />
nevidím, hockde sa pozriem.<br />
<br />
Nemám chuť na nič na svete, veľmi ťažko sa mi tu zvyká. <br />
Páni sú ku mne veľmi dobrí. Jedla a pitia mám dostatok.<br />
<br />
Roboty je dosť. Večer na večeru mi pán vravieva <br />
„Károly, choďte sa najesť, zoberte si, čo chcete, <br />
čo nájdete v kuchyni, a pite, čo chcete.“ <br />
<br />
Veľmi ťažko si tu zvykám, som veľmi smutný. <br />
Nemôžem veľa písať, lebo mám málo času, aj to <br />
píšem už o pol jednej. <br />
Som veľmi ospalý a buď taká srdečná, napíš mi hneď, <br />
lebo ja každú chvíľu budem od teba čakať list, <br />
pretože som taký smutný, že umriem pre teba.<br />
<br />
Neukazuj nikomu tento list, bozkávam Ťa 1000 krát. <br />
Moja úcta všetkým doma. <br />
Navštív ma, dám ti 3 štrúdle, ak prídeš. <br />
Viac nemôžem písať, naposledy Ti posielam pusu a <br />
idem spať. Ostávam Ti verný, pokým nezomriem.<br />
<br />
Zbohom, dobrú noc prajem.<br />
<br />
Károly Wenzl<br />
Eizinger Ferenz, <br />
ulica Csangó 7, <br />
hostinec. <br />
Budapest. </div>
<br />
(dopis Karola Wenzla budúcej manželke Antónii Grajciarovej)<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag003" title="obsah"><br />Dopis 1906: Rudko pozdravuje aj strýčika a aby mu poslali bič, že bude kočišom.</a></i></b></div>
<br />
<div style="font-family: Lucida Calligraphy, Georgia, Times New Roman; text-align: justify;">
P P J Kristus <br />
List písaný dňa 12/ho Júla roku 1906.<br />
<br />
Drahé a úprimné deti naše,<br />
<br />
my vás srdecsne pozdravujeme, všetko dobré vám vinšujeme a prajeme, čo si od milého pána boha žadate. My sme ďakuvať pánu bohu zdraví, dobrého zdravia aj vám vinšujeme a prajeme. Peniaze, cso ste nám poslali, sme dostali, za to vám ďakujeme pekne, nech vám sám pán Ježiš Kristus vynahradí a požehná sta toľko na to mesto a posilní vás vo vašich prianiach, aby ste mohli pracuvať, aby vám bov pán boh na pomoci, aby ste boli zdraví. Teraz vám dokladáme, aj váš sinček vás káže pozdraviť. Bov nám nezdravý, boli sme aj u doktora s ním. My sme si mysleli, že už ani nevíme. Dav mu omast na nosecsky a povedav, aby sme ho v slanej vode kúpali. Už mu je trošička lepšie, už aj bežká okolo stola, aj okolo lavíc. Teraz vám dokladáme, tie topánocsky sa mu už malé. Ket ho obúvame, už plače, ani štrinfličky mu už do nich neobujeme. Už je taký tucsný, už by ste ho ani nepoznali. A košelky sa mu už malé, by sa mu zišli druhé. A pod ... má šetko zhnitvo, aj oblečky sa mu mrcha. Šetek prostriedok mu vypadov. Teraz pozdravuje Rutko aj strýcsika a aby mu poslali bics, že bude kotíšom. Teras vás aj ja pozdravujem šetkých vospolok. A bola som nezdravá, aj za dva týždne som ležala, čo som sa nemohla ani pohnuť.<br />
<br />
Ešte raz vás pozdravujeme šetkých vospolok <br />
a už vám nemáme čo takého písať.<br />
<br />
Zbohom.</div>
<br />
(dopis Rudkovej starej mamy Grajciarovej zo Socoviec jeho otcovi Karolovi Wenzlovi a matke Antónii)<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag004" title="obsah"><br />Dopis 1918: Wenczl Károly, brzdár vlaku, sanatórium Gyulu Józsefa.</a></i></b></div>
<br />
<div style="font-family: Lucida Calligraphy, Georgia, Times New Roman; text-align: justify;">
Napísané 28. XI., sanatórium Gyulu Józsefa<br />
<br />
Milá Toncsi<br />
<br />
Týchto pár riadkov môjho listu nech Vás nájde v najlepšom zdraví. Ešte nemôžem povedať, že som zdravý, za ten krátky čas, čo som tu, som sa ešte nemohol uzdraviť.<br />
<br />
<br />
Milá Toncsi<br />
<br />
Už som ti napísal jednu kartu, ale len toľko som tam napísal, že som došiel. Ani teraz nemôžem napísať toho veľa, možno že časom potom napíšem, nie je toho veľa, čo som doteraz skúsil.<br />
<br />
Čo sa týka stravy, nie je zlá, mäso je každý deň dvakrát, bezmäsité dni nie sú, len mlieka je málo, čoho by bolo najviac treba.<br />
<br />
<br />
Milá Toncsi<br />
<br />
Potreboval by som tu ešte veľa vecí, potom Ti to napíšem, teraz už nemôžem viacej písať. Nemám sa tu zle, ale môže tu byť hocijako dobre, doma by som sa cítil najviac dobre. Dni sú tu veľmi dlhé a nudné. Nič iné nemám na mysli, len to, ako sa Vy máte doma.<br />
<br />
Nie je všetko tak, ako hovorili, teda u nás je taký poriadok, že ráno o pol siedmej vstávame, o siedmej kúpanie, o ôsmej raňajky a rozdanie pošty. Od deviatej do štvrť na jedenásť ležacia kúra vonku (v prírode), potom desiata, od jedenástej do pol jednej ležacia kúra vonku v prírode. Od pol jednej do jednej obed, do druhej prechádzka, od druhej do pol piatej ležacia kúra vonku v prírode, o piatej olovrant, od šiestej do siedmej ležanie vonku, o pol ôsmej večera, o deviatej spať so studenými obkladmi, pri otvorenom hornom okne, ráno a večer parné kúrenie v izbe.<br />
<br />
<br />
Milá Toncsi<br />
<br />
Keby sa stala taká vec, že by ste ma potrebovali, tak len pošli telegram, potom dostanem voľno, teraz zdravím a bozkávam každého, ako aj Adolfa a Valiku, a prosím ju, aby dávala na všetko pozor a ak vie pomôcť, nech pomôže, ak to bude potrebné. Teraz zdravím všetkých z domu. Súrodencom a tete som napísal pohľadnicu, ešte raz pozdravujem a bozkávam Vás všetkých. <br />
<br />
Ostávam verný manžel, otec i brat. <br />
<br />
Moja adresa: <br />
<br />
Wenczl Károly, brzdár vlaku<br />
Sanatórium Gyulu Józsefa, <br />
Békešská župa.<br />
<br />
Ešte neviem koľko dní tu budem.<br />
Okamžite odpíš.</div>
<br />
(dopisy Karola Wenzla manželke Antónii zo sanatória)<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag005" title="obsah"><br />List na rozlúčku milovanej manželke a deťom</a></i></b></div>
<br />
<div style="font-family: Lucida Calligraphy, Georgia, Times New Roman; text-align: justify;">
V roku 1929, deň pred smrťou, napísal Karol Wenzl svojej manželke a deťom list na rozlúčku.<br />
<br />
Milovaná manželka.<br />
<br />
Týchto pár riadkov, ktoré píšem, znamená, že nie som schopný sa s Tebou osobne rozlúčiť, lebo nemôžem s Tebou hovoriť pre bolesť, ak na Teba pomyslím a na deti, čo len budete robiť, keď ma Pán Boh povolá k sebe, nebol by nikto, kto by ťa podporoval, preto buď silná a neplač, pomysli si, čo by bolo s deťmi, keby si ty zo žiaľu onemocnela, čo by sa stalo s celou rodinou, zničili by sa a rozišli by sa do šíreho sveta a čo by sa stalo s malým Edom. Najviac ma bolí srdce pre neho, ľutujem, že som ho pred operáciou už nevidel, ak by som zomrel, neuvidím drahého Edu.<br />
<br />
Milovaná Tonči, moja drahá, ďakujem Ti za všetko, bola si mojou vernou a dobrou ženou a spomínaj si na mňa, že som bol Tvojim verne Ťa milujúcim manželom a dobrým starostlivým otcom detí, pokiaľ mi to bolo možné. Prosím aj moje deti, aby boli dobré k Tebe a nech nezabudnú, že mali dobrého otca a teraz zostanú len s matkou. Milujte ju a poslúchajte ju, lebo Vaša mamička bude chcieť pre Vás len dobre. Chudera, chudera moja drahá manželka a moje deti. Modlite sa k Pánu Bohu, aby Vám nedal zahynúť. Ja prosím Pána Boha ešte o trocha života, aby mňa pre Vás udržal, snáď vypočuje moje prosby. Amen. <br />
<br />
Odkedy som tu, som veľmi málo spal, veľmi ma svrbí pokožka.<br />
<br />
Boh s Vami.<br />
<br />
Váš milujúci manžel a otec<br />
<br />
<b>Karol</b><br />
<br />
Toto som preto napísal, lebo neviem pre bolesti povedať ani slovo.</div>
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag006" title="obsah"><br />Dedko Rudka z anglickej choroby vyliečil a on začal chodiť</a></i></b></div>
<br />
Svet, ľudstvo, štáty, národy, mestá a obce majú svoje dejiny, človek má svoj životopis.<br />
A ja chcem napísať životopis, životný príbeh môjho brata Rudolfa. <br />
<br />
Veď ŽIVOT je čas, ktorý plynie od narodenia až po smrť. Malé, ale krásne slovko život, ktoré obsahuje šťastie, radosť, lásku, povinnosti, starosti a končí smrťou.<br />
<br />
Šťastie zavítalo aj do našej rodiny 18. mája 1904, keď sa v Budapešti mojim rodičom Karolovi a Antónii narodil prvý syn Rudolf. Krátko po jeho narodení sa u neho objavila anglická choroba (mäknutie kostí). Do dvoch rokov sa nevedel postaviť na nohy, ani chodiť. Rodičia ho preto odviezli do maminej rodnej dedinky Socovce k dedovi a babke na opateru. <br />
<br />
Dedko Grajciar pracoval u železnice ako traťový robotník. Bol to muž, ktorý vedel pomôcť dobytku, keď sa zdul, keď sa krava nemohla oteliť, a tiež pomáhal ovciam. Poznalo ho celé okolie. Veľmi rád štepil ovocné stromky a ruže. V dedine po ňom zostali ovocné sady. <br />
<br />
Kdekoľvek v okolí našiel dedko Grajciar plánku, zaštepil ju na hrušku, jabloň či slivku. Keď sa ho ľudia pýtali pre koho to robí, odpovedal im, že ak tade pôjde pocestný a bude mať smäd alebo hlad, nech si zo stromku ovocie odtrhne. <br />
<br />
Dedko bol aj liečiteľ-samouk - otváral žily, aby pustil krv (na túto liečbu používal akýsi strojček), takto liečil aj padúcnicu (epilepsiu). Vyhľadávali ho ľudia nielen z blízkeho okolia, ale aj z Maďarska. Poznal liečivé účinky rôznych zeliniek, ktoré v tomto kraji rástli. <br />
<br />
Dedko Grajciar vďaka svojim liečiteľským schopnostiam brata Rudka vyliečil a on začal chodiť, zostal však hrbatý. Z jeho prvých krokov mali radosť aj dedko s babkou. Rudko dedka prosil, aby mu urobil bič, že bude pásť ovečky. <br />
<br />
Keď mal brat Rudko 4 roky, vrátil sa k rodičom do Račištorfa, tu vychodil tri triedy ľudové. Viacej do školy chodiť nechcel, lebo sa mu deti posmievali, že je ako orech (hrbatý). Žil stále s rodičmi a pomáhal pri domácich prácach. Kŕmil zajace, hydinu a kozy. Nosil pre zvieratá trávu, čistil chlieviky a mame pomáhal umývať riady po varení a obede. <br />
<br />
Doma zabíjal hydinu, šikovne vedel odierať zajace. S odieraním pomáhal aj iným ľuďom. Odmenou mu bola kožka zo zajaca, ktorú po vysušení predával kožkárovi za korunu. Peniaze mal na cigarety (10 kusov cigariet ZORKY boli za 1,- Kčs). Pred vianočnými sviatkami ho ľudia volali zabíjať ryby. Domov si vždy priniesol hlavy z kaprov. Mal veľmi rád pálivú rybaciu polievku (halászlé).<br />
<br />
Hoci bol telesne postihnutý, rozumovo bol nadaný. Rád počúval správy z rádia a čítal noviny. Často chodieval na letisko vo Vajnoroch. Neskôr, keď pozrel na hodinky, už vedel, z ktorého mesta, alebo štátu lietadlo priletelo. <br />
<br />
Nemal žiadne zamestnanie. Niekedy ho zavolal hostinský Roller, aby mu pomohol vymyť trubky na čapovanie piva. Vedel veľmi šikovne narážať sudy s pivom. Za to mu hostinský dával cigarety a pivo. Tvrdý alkohol Rudo nekonzumoval, nemal ho rád. <br />
<br />
Mal ľudí rád. Bývali sme asi 100 metrov od koľajiska v stanici Bratislava-Rendez. Aby mu doma nebola dlhá chvíľa, často si chodieval posedieť do útulku železničiarov, porozprávať sa s nimi. Poznal ich aj podľa mena, či sú ženatí a z ktorej dediny do práce dochádzajú. <br />
<br />
Striedanie mali železničiari na pracovisku ráno o 6.00 hodine a večer o 18.00 hod. Vlaky, ktorými odchádzali z práce domov, mali odchod asi za 20 minút po ukončení zmeny. <br />
<br />
Chlapi si po práci radi vypili pivo. Hostinský ich za krátku dobu nevedel všetkých obslúžiť. Keď brat medzi nimi sedával, navrhol im, že kto bude chcieť pivo, aby mu povedal a on v hostinci pre nich pivo objedná a pripraví. V tom čase stálo pivo 80 halierov. Chlapi mu dali korunu, aby si aj on vypil pivo. Hovorili, že Rudko je náš čašník. V čase zabíjačiek mu chlapi za túto službu doniesli kúsok tlačenky, slaninky, oškvarky alebo klobásku. Aj hostinský mu dal niekedy cigarety, pretože sa mu zvýšila tržba. <br />
<br />
Keď brat Rudo večer cestou domov z útulku železničiarov videl, že v hostinci sa ešte svieti, išiel sa tam pozrieť. Neraz videl, že hostinský je opitý, hlavu mal položenú na stole a spal. Nezobudil ho, ale zhasol svetlo, zamkol hostinec zvonku a kľúče zobral domov. <br />
<br />
Ráno išiel hostinec odomknúť a pripraviť pivo pre chlapov, ktorí skončili nočnú zmenu. Hostinský si zvykol na to, že aj keď si vypije, Rudo hostinec zamkne a ráno otvorí. Rád mu dal cigarety a niekedy aj nejakú korunu za to, že mu robil anjela strážneho.<br />
<br />
Po maminej smrti sa odsťahoval k bratovi Lacovi do Bernolákova. Aj v tom čase sedával na stanici, pozeral na hodinky s poznámkou, že vlak ide načas, alebo že mešká. <br />
<br />
V roku 1965 sme mu na jeho želanie vybavili ubytovanie v dome dôchodcov v Bratislave na Bajkalskej ulici. Tam mu poskytli samostatné ubytovanie. Tešil sa, že je už konečne sám sebe pánom a gazdom. Pretože mal rád ľudí, vždy o 10,00 hod. si u neho posedeli upratovačky a on ich ponúkol kávou. Ony sa mu za to revanšovali. <br />
<br />
Býval na prvom poschodí, na prízemí boli stoly a stoličky pre návštevy a vrátnica. Rád sa zastavil pri vrátnikovi a pozeral sa, ako obsluhuje telefónnu ústredničku a robí písomnosti. Raz sa ho vrátnik spýtal, či si nechce túto prácu vyskúšať. Práca sa mu zapáčila. Bol šťastný, že mohol dokázať, čoho je schopný. Radosť mali aj vrátnici, že ich mal kto zastúpiť, keď potrebovali voľno. Spokojný bol aj riaditeľ ústavu, že má na túto službu náhradu. Počas dovoleniek pracoval ako brigádnik.<br />
<br />
My bratia sme ho často navštevovali. Nosievali sme mu cigarety a kávu, aby mohol ponúknuť priateľov.<br />
<br />
Deň 11. november 1978 sa mu stal osudným. Keď išiel z prvého poschodia na vrátnicu, na schode sa mu pošmykla noha a on spadol na znak. Hlavu si udrel o schodík a zabil sa. <br />
<br />
Rudo svojím životom dokázal, že aj keď bol postihnutý, nebol nikomu na obtiaž a myslením sa vyrovnal aj zdravým ľuďom. <br />
<br />
Brat Rudolf nežil nadarmo. Aj on bol pre ľudí užitočný.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag007" title="obsah"><br />Volali sme ho Jožo Borius-najdúch, cigáni ho vraj našli pri kostole a vychovali ho</a></i></b></div>
<br />
Jožo Borius bol človek, ktorého kedysi v Rači poznali všetci ľudia, no po rokoch upadol do zabudnutia.<br />
<br />
Skoro v každej dedine boli rôzni remeselníci, obchodníci, stolári, tokári, kováči, krajčíri, kamenári, debnári a mnoho iných remeselníkov. <br />
<br />
Rača bola vinohradnícka a roľnícka dedina. <br />
<br />
Práca vo vinohradoch sa ľuďom z mesta pozdávala ľahká. Mysleli si, že treba len vysadiť štepy, zatĺcť šteky, na jar pokopať a na jeseň obrať hrozno a oprešovať. Neskôr už len predávať hotové víno. Bol to len očný klam a zlá predstava. Ich ťažkú prácu nepoznali. <br />
<br />
Vinohradník musel v priebehu roka vinič ostrihať, pokopať, zatĺcť šteky, niekoľkokrát viazať, vyplievať, snímať, niekoľkokrát škrábat a špricovat proti škodcom a chorobám viniča. V obave čakal, či mu vinič nezmrzne, či nepríde dážď s krupobitím, ktorý mu zničí úrodu a jeho celoročná práca vyjde nazmar. Až po oberačkách, keď bola úroda v pivnici v sudoch si mohol povedať - moja práca nebola zbytočná. <br />
<br />
Práca vinohradníka si vyžadovala veľa náradia, aby mohol čakať dobrú a hojnú úrodu.<br />
<br />
Potreboval toto náradie: nožnice, vidly na kopanie, ramovnicu - motyku, aby mohol urobiť pekný odrúnok (chodník) medzi susedným vinohradom, škrabáky, putnicu a špric, aby mohol vykonať postrek viniča. Putne potreboval na znášanie hrozna k vozom s tuňkou na odvezenie úrody domov. Dobrý preš, pripravené vymyté súdky pre spracovanú novú úrodu - mušt, neskôr víno.<br />
<br />
Keďže sa náradie opotrebovávalo, museli ho renovovať - nakovávať kováči, ktorí v každej vinohradníckej dedine žili. <br />
<br />
V Rači pri píle Henčl boli usadení cigáni (Rómovia), ktorí tieto kováčske práce pre vinohradníkov vykonávali. Z druhej strany píly žili dvaja bratia Krajčirovičovci, tiež kováči. <br />
<br />
Kováči podkovávali kone, robili obruče na kolesá vozov, obruče na súdky a vykovávali nože na pluhy roľníkom. Radi sme sa ako deti chodili na ich prácu pozerať. Mnoho ľudí dodnes nevie, že aj koníky tak ako autá mali na podkovách letné štulne (štvorhranné), na zimu ostré (špicaté), aby sa im nohy na snehu a ľade nešmýkali.<br />
<br />
Kováčska dielňa musela mať ohnisko, kováčske mechy, koks alebo drobné čierne uhlie.<br />
<br />
Ako chlapec som vídaval prichádzať na Rendez, do Rušňového depa, čierneho kučeravého, asi 165 cm vysokého Cigáňa s vrecom, aby zo škváry vysypanej z rušňov vyberal kúsky nezhoreného uhlia. Nám chlapcom hovorieval, aby sme mu pomohli zberať, že nám za to urobí kladivko, čo aj dodržal. <br />
<br />
Keď mal nazbierané plné vrece, chlapi mu pomohli vrece naložiť na plecia. Vzdialenosť asi jeden kilometer takto robil denne. Keď si potreboval odpočinúť, postál - rozkročil sa, a tak odpočíval. Vrece nepoložil na zem, lebo by mu ho nemal kto pomôcť vyložiť na plecia. <br />
<br />
Od skorej jari do zimy chodil vždy bosý, nosil len nohavice podviazané špagátom. Košeľu nenosil, ale paničky mu radi dávali od mužov kravaty (niekedy ich mal 5-6 na krku), na hlave nosil klobúk proti slnku. <br />
<br />
Volali sme ho Jožo Borius-najdúch, jeho pravé meno sme nepoznali. <br />
<br />
Ľudia vraveli, že ho cigáni našli odloženého pri kostole a oni ho vychovali. Starší ľudia hovorili, že je najdúch. Bol to dobrák od kosti. My, deti, sme mu radi pomáhali zberať uhlie a on nám rozprával rozprávky o boháčoch a svoje zážitky z detstva. <br />
<br />
Nepamätám si, koľko mal rokov, keď zomrel.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag008" title="obsah"><br />Nevinní, no obvinení a sledovaní gestapom...</a></i></b></div>
<br />
Od roku 1934 som začal chodiť do ľudovej školy na Rendezi. V nej som vychodil 5 tried a v roku 1939 som začal navštevovať meštianku v Rači. V tom čase už bola druhá svetová vojna. Nemali sme v škole okrem nemčiny žiadne učebnice. Predošlé učebnice sa nesmeli používať, lebo boli písané v československom duchu. Celé učivo nám učitelia diktovali do zošitov. Z tohto učiva nás skúšali. Do školy v Rači a domov nás vozil malý motoráčik. V niektorých dňoch sme mali delené vyučovanie, od 8.00 hod. do 12.00 hod a od 14.00 hod do 16.00 hod.<br />
<br />
V Rači vedľa píly Henčl bol veľký kus zeme, takzvaná pažiť. Na tomto mieste mali sedliaci z celej dediny postavené stohy slamy, aby mali pre statok kŕmenie a podstielku. Do ďalšej úrody sa slama minula. Časť slamy bola aj pre ľudí, aby si mohli naplniť slamníky, na ktorých spávali. Sedliaci im to dovolili. Rád som toto napĺňanie slamníkov vykonával. Tešil som sa, ako sa nám dobre bude na nich spať.<br />
<br />
Po žatve zasa sedliaci zvážali na pažiť novú úrodu obilia. Keď bolo obilie pozvážané, začala mlatba a tvorenie nových stohov slamy. Chodieval som sa pozerať, ako lokomobíla a neskôr motorom poháňané mláťačky hltali snopy obilia a chrlili von slamu. Ľudia tu pracovali ako včeličky. Práca im išla od ruky. Jedni snopy podávali na mláťačku, iní rozrezávali povriesla na snopoch a obilie vkladali do nenásytnej mláťačky. Ďalší odoberali slamu a tvorili stoh. Keď sa stoh zväčšoval, dostal prácu aj elevátor, ktorý slamu dopravoval na rastúci stoh. Iní zasa pripevňovali na mláťačku prázdne vrecia, aby sa do nich nasypalo obilie. Bola to ťažká, ale pre sedliakov radostná práca. Hrialo ich pri srdci, keď mohli povedať: <br />
<br />
„Vďaka bohu, že úroda bola dobrá a už ju máme pod strechou. Už sa hladu nemusíme báť, niečo môžeme predať. Peniaze môžeme uložiť do banky, ak by bola na budúci rok zlá úroda.“<br />
<br />
Stalo sa jednej noci v roku 1941 po zvezení obilia na pažiť pred mlatbou, že sa zjavila nad pažiťou veľká žiara. Vypukol veľký požiar. Zhorela celoročná práca sedliakov, ich úroda aj mláťačky. V tých rokoch nemali ešte hasiči takú techniku, ako majú dnes. Hasičské cisterny nestačili dovážať dostatok vody z Dunaja a aj jazierko pri Henčlovej píle bolo zanedlho prázdne. Zostali len oči pre plač a slová: <br />
<br />
„Panebože, prečo?“ <br />
<br />
Z podpaľačstva bol neskôr obvinený a usvedčený Štefan Dávid, ktorý viedol komunistickú bunku proti Nemcom. Na svoju obranu povedal, že to urobil preto, aby nám Nemci nemohli zobrať obilie. <br />
<br />
Po požiari zostalo na pažiti iba zhorenisko. Nemeckí vojaci časť tohoto zhoreniska využili na vybudovanie palebného postavenia pre protilietadlové delstrelectvo, ktoré malo ochrániť Bratislavu pred bombardovaním. Nové stohy slamy im tvorili prírodné maskovanie ich prítomnosti. Vojaci tento priestor opustili až pred príchodom fronty v roku 1945.<br />
<br />
Po vyhorení Henčlovej píly boli v priestoroch pažite postavené nové podniky: Drevona, Agrotechnika, Doprastav, Sempra a Technomat.<br />
<br />
V zime 1941 a 1942, keď sme mali prerušené vyučovanie na dopoludňajšie a popoludňajšie, chodieval som peši cez lúku domov najesť sa. Za rendezskou školou končil potok tečúci z lúk a v tom mieste vtekal do širokého potrubia a cez potrubie do kanála tečúceho cez Rendez z vymývačky a rušňového depa. Šiel som sa pozrieť bližšie k ústiu potrubia, lebo bolo celkom zafúkané snehom. <br />
<br />
V prvom dome od lúky bývala moja sestra. Zašiel som k nej, aby som sa trochu zohrial, kým prídem domov. Po obede keď som sa vracal do školy, už pri tomto ústí do potoka stáli nemeckí vojaci a môj švagor musel z potoka vyhadzovať sneh. Našli sa tam uložené zbrane. Švagor a ja sme boli podozrievaní a vypočúvaní, či nie sme v spojení s týmto odbojom. Na druhý deň museli členovia odboja na rozličných miestach Rendeza vykopať ďalšie zbrane. Za túto činnosť bol Štefan Dávid, manželia Urbaničoví a Dano Fulep odsúdení a uväznení v Ilave. Odtiaľ sa s podlomeným zdravím po vojne vrátili domov. My sme žili v strachu, lebo nás sledovali na každom kroku členovia gestapa. Ja som to ešte tak nechápal ako môj švagor, ktorý už mal rodinu a pracoval ako sprievodca nákladných vlakov. Ak sa stala nejaká sabotáž, hneď ho vypočúvali. <br />
<br />
Po skončení vojny nám padol kameň zo srdca a začali sme aj my žiť bez strachu.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag009" title="obsah"><br />Sľub vernosti: Otec zomrel, keď som mal 2 roky... V banke zostala dlžoba 50.000 Kčs.</a></i></b></div>
<br />
Narodil som sa 7. septembra 1927 v Rači ako jedenáste dieťa v železničiarskej rodine. <br />
<br />
Rodičia postavili v roku 1928 rodinný dom. <br />
Otec zomrel 26. októbra 1929. Po jeho smrti zostala v banke dlžoba 50.000 Kčs. <br />
<br />
Zostalo nás žiť sedem bratov a jedna sestra. <br />
<br />
Najstarší brat bol od narodenia postihnutý anglickou chorobou a zostal hrbatý. <br />
Mama sa viac nevydala. Žila v predsavzatí, že nás bude vychovávať, až kým nebudeme plnoletí a sebestační. Zobrala hospodárenie a našu výchovu do svojich rúk. <br />
<br />
Nežili sme v blahobyte, ale netrpeli biedou ani hladom. <br />
<br />
Chovali sme dve-tri kozy, aby bolo doma vždy dosť mlieka. Tiež sliepky, kačice, zajacov a každý rok štyri prasiatka. Tri z nich mama predala, aby mala čím splácať dlžobu v banke. Jedno bolo pre nás. Mali sme v prenájme rolu, na ktorej sme dopestovali kŕmenie pre naše zvieratká a zemiaky pre nás.<br />
<br />
Keď starší bratia vychodili školu, šli sa vyučiť určitému remeslu. <br />
<br />
Jeden bol stolár, jeden zámočník a dvaja obchodníci potravín. Odo mňa starší brat o 7 rokov a ja sme pracovali u roľníkov, vinohradníkov a u stavebných firiem. My mladší sme sa od starších bratov priúčali všetkým remeslám, aby sme vedeli všetko urobiť a opraviť.<br />
<br />
Keď sa sestra vydala a dvaja bratia oženili, museli sme si práce v domácnosti rozdeliť. <br />
<br />
Najstarší z nás mal na starosti nakŕmiť domáce zvieratá a doniesť im trávu. My mladší sme sa postupne naučili všetky domáce práce. Poumývať riad, odrhnúť podlahu, v sobotu veľké upratovanie, poumývať okná, starať sa o úrodu na prenajatom kúsku poľa. Chodili sme aj cudzím ľudom vykonávať rozličné práce, za ktoré sme dostávali obnosené šatstvo, obuv a niekedy aj peniaze. <br />
<br />
Mali sme veľké koryto na obáranie prasaťa, rámy na zavesenie, kotlinu, veľké hrnce. <br />
<br />
Toto sme požičiavali ľudom pri zabíjačke. Ráno sme im pomáhali pri zabití a obáraní prasaťa. Zato sme dostali zo zabíjačky výslužku. Mali sme aj nože na strúhanie kapusty. Ľudia si ich chodili požičiavať a za odmenu sme dostali 2 koruny alebo hlávku kapusty a odpad lístia pre kozy. Na zimu sme si narezali do 150 litrovej tuňky kapustu aj pre nás. <br />
<br />
Do roku 1938 sme boli doma ešte piati bratia. <br />
<br />
Brat Laco v roku 1938 narukoval na vojenčinu. O rok neskôr narukoval brat Adolf, v roku 1941 aj Otto. Zostali sme s mamou a najstarším práceneschopným bratom Rudolfom sami doma. Všetka práca v domácnosti zostala na mne, hoci som ešte chodil do školy. Aj chlieb som musel vymiesiť a odniesť k pekárovi do Rače v noške na chrbte. Cestou zo školy som chlieb doniesol domov.<br />
<br />
Až do roku 1945 som pracoval u vinohradníkov a tiež ako stavebný robotník. <br />
<br />
Od 25. januára 1945 som začal pracovať ako robotník na železnici u traťmajstra, neskôr v jeho kancelárii a od decembra som pracoval na Riaditeľstve železníc v manipulačnej kancelárii na osobnom oddelení až do 30. septembra 1948 a 1. októbra som nastúpil na vojenskú prezenčnú službu ako čerstvý ženáč. <br />
<br />
Po príchode z vojenčiny som išiel do kurzu výpravcov vlakov. <br />
<br />
Po absolvovaní tohoto kurzu som v stanici Rača zložil skúšku pre samostatný výkon funkcie výpravca vlakov. Po roku som bol preložený do stanice Bratislava-Východné, kde som pracoval ako výpravca vlakov, dispečer a dozorný prevádzky až do roku 1987, keď som odišiel do zaslúženého dôchodku. <br />
<br />
U železnice som odpracoval 42 rokov a 8 mesiacov.<br />
<br />
<br />
Moja manželka sa narodila 8. januára 1930 v Rači ako tretie dieťa v robotníckej rodine. <br />
<br />
V rodine boli štyri dcéry a jeden brat. V roku 1940 sa prisťahovali na Rendez do bytu vedľa môjho brata Karola. Tam sme sa stretávali ako deti. Hrávali sme rôzne hry. Na chytačku, schovávačku, na guličky, škôlku, púšťali šarkanov, chodili sme cez prázdniny zberať klásky, kúpať sa, chytať ryby a zbierať huby. Žili sme ako deti z jednej rodiny. Neskôr z toho bolo priateľstvo. Chodievali sme spolu do kina, na zábavy, majáles, juniáles a neskôr aj na maškarné plesy. <br />
<br />
Tak vznikla medzi nami iskra, zvaná láska.<br />
V rokoch 1946 až 1948 sme spolu cestovávali do práce v Bratislave. <br />
Stretávali sme sa denne. <br />
<br />
Keď manželka dovŕšila 18 rokov, sme sa zasnúbili a v tom istom roku sme sa zosobášili. <br />
<br />
V októbri som narukoval na vojenskú prezenčnú službu do Martina. Po základnom výcviku som bol preložený do Banskej Bystrice ako veliteľ telefónnej ústredne na Krajskom vojenskom veliteľstve. Využíval som každú príležitosť ísť domov a niekedy aj manželka prišla za mnou. <br />
<br />
Listy sme si písali denne a pomocou nich sme boli stále spolu. <br />
<br />
Po príchode z vojenčiny som sa vrátil na svoje pôvodné pracovisko na železnici. Nastalo skutočne manželské spolužitie. Všetky práce v domácnosti sme robili spolu. Varili, prali, piekli, nakupovali a tešili sa z každej maličkosti, ktorá sa nám podarila. <br />
<br />
Nikdy sme si prácu nedelili na mužskú a ženskú. <br />
<br />
V tom čase sme už bývali sami v Rači v Pekle, tam sa nám narodila dcérka Alenka, ale osud jej daroval iba 10 mesiacov života. Zomrela v nemocnici večer 17. apríla 1954 a do rána toho istého dňa zomrela aj moja matka. Pohreb sa konal v Rači v jeden deň. <br />
<br />
Nastali najťažšie chvíle nášho manželstva. <br />
S láskou a krásnym spolužitím sme prekonali aj túto veľkú stratu. <br />
<br />
Po dvoch rokoch sa nám narodil syn Anton a v máji 1958 druhý syn Gabriel. Boli sme už skutočná rodina. Starostlivosť o deti sme vykonávali spoločne (pokiaľ my to moja turnusová služba dovoľovala). Keď chlapci odrástli a začali chodiť do školy, vrátila sa manželka späť do zamestnania, kde pred materskou pracovala. Podnik jej umožnil, aby do práce mohla chodiť až od 7,30 hod. Niekedy som ja odviedol do školy chlapcov, alebo ich priviedol domov.<br />
<br />
Tiež som manželku zastúpil a navaril jedlo pre všetkých. <br />
<br />
Inokedy sme s manželkou varili, piekli, konzervovali rozličné ovocie, zeleninu a varili džemy tak, ako ma moja mama naučila. Táto naša spolupráca trvá až dodnes, hoci chlapci opustili rodinné hniezdo - osamostatnili sa a založili si svoje rodiny. Radi im a aj známym ľudom túto činnosť dodnes vykonávame. <br />
<br />
Keď manželka ležala v nemocnici po operácii, ja som ju denne navštevoval. <br />
Keď som bol operovaný na žalúdok, chodila za mnou denne. <br />
<br />
Cestou nakúpila rôzne veci aj pre spolupacientov, ktorí nemali návštevy denne, alebo nemal za nimi kto prísť. Dva razy som bol operovaný na oči a neskôr som ležal v nemocnici so srdcom, zasa bola pri mne denne, priniesla vždy nejakú dobrotu, s ktorou sme sa všetci na izbe podelili.<br />
<br />
Radi sme chodili s deťmi na výlety a dovolenky aj do cudziny k moru. <br />
Takéto rodinné spolužitie nám trvá až dodnes. Po sobáši sme si sľúbili, že ak sa niektorý z nás pre niečo nahnevá, ten druhý sa musí k nemu prihovárať, dokiaľ hnev neprejde. <br />
<br />
Moja mama nám vravela, že manželia a deti v rodine sa nesmú navzájom hnevať. <br />
<br />
Nám synom vravela: „Aj keď sa oženíte a vaše manželky sa pohnevajú, vy bratia sa nesmiete navzájom hnevať.“ Tento spôsob života a spoločného nažívania v rodinách sme vštepili aj našim synom, ich manželkám a vnúčatám. Veríme, že toto ponaučenie vštepili aj svojim deťom. Ich rodiny nás uznávajú a pri každej oslave narodenín, menín, výročia svadby sa všetci spolu zídeme. <br />
<br />
Túto vzájomnú úctu a spolunažívanie nás už od detstva naučil život. <br />
<br />
<br />
Ani v jednej rodine, v mojej ani v manželkinej, nebol nikdy prebytok peňazí, aby sme mohli byť zhýčkaní a márnotratní. Nemali sme možnosť častého nového nákupu oblečenia alebo obutia. Mladší dodieral i šatstvo po starších súrodencoch. Darmo sme si niekedy poplakali, že prečo iné deti sa môžu pekne obliekať a nosiť dobré desiate do školy a my nie. <br />
<br />
Mama odpovedala: <br />
„Aj keď staršie a oflekované šatstvo nosíte, je vždy čisté.“ <br />
<br />
Spávali sme na jednej posteli dvaja a zohrievali sa pod jednou perinou či dekou. Toto spolužitie nám zostalo natrvalo v pamäti, a preto toto vzájomné spolužitie a láska u nás pretrváva aj v mnohoročnom manželstve. Brat Karol žil s manželkou 63 rokov, brat Ján bez jedného mesiaca 70 rokov. Tieto dlhé roky spolužitia v manželstve sa vyskytujú' už len u staršej generácie.<br />
<br />
Doba po druhej svetovej vojne sa rýchle skonsolidovala. <br />
Podniky prideľovali svojim zamestnancom byty a bola aj družstevná výstavba.<br />
Ľudia žiadali byty s počtom izieb podľa počtu svojich detí. <br />
<br />
Často sa im vyhovelo. Každé dieťa žilo vo svojej izbe. Táto doba vychovala z detí sebcov. Stratila sa vzájomné bratská a sesterská láska. Rodičia nemali na deti čas. Zavesili im kľúčik na krk a umožnili im záškoláctvo. Dávali im väčšie finančné vreckové. Vychovávala ich ulica a tak skončili dobré medziľudské vzťahy a nepoznali, čo je to rodinné spolunažívanie. Preto dnešné manželstvá často po krátkom spolužití končia rozvodom. Málokto si uvedomí, ako tým trpia deti a aký príklad im dali do ich života v manželstve. <br />
<br />
Jedno príslovie hovorí: „Chudoba cti netratí“. <br />
Chudoba nás naučila úcte, vzájomnej láske a láske k životu.<br />
<br />
Po odchode do dôchodku naša láska a šťastie neskončilo. <br />
<br />
Chodievame s manželkou spolu na nákupy, prechádzky a rôzne podujatia. V letných mesiacoch chodievame často na špičky, šampiňóny a hríby. Čo nájdeme, rozdáme, čo nám zostane, usušíme. Usušené pred Vianocami dáme rodine, známym a priateľom. Potom sa tešíme, že na ďalší rok pôjdeme znova zberať.<br />
<br />
Keď mňa, alebo manželku ľudia stretnú samotných, spýtajú sa, kde je manželka, manžel. <br />
<br />
Aj deti nás na ulici poznajú a pozdravia. Učím ich robiť šarkanov, vtáčie búdky, krmítka. Starších mládencov som naučil sadiť a chrániť zeleň okolo našich domov. Aj takáto činnosť nám pomáha prežiť v dobrom susedskom spolunažívaní. <br />
<br />
Veríme, že len pohyb znamená život. <br />
<br />
Preto ma môj manželský chomút netlačí a preto som sa ho nepotreboval zbaviť. V tomto spôsobe života pokračujú aj naše deti. Dôkazom toho je, že náš starší syn je ženatý už 32 rokov, majú dve dcéry a 4 vnúčatá, ktorým je najlepším deduškom na svete. Mladší je 26 rokov ženatý. Má dvoch synov, jednu dcéru a jedného vnúčika.<br />
<br />
V auguste t. r. oslávime diamantovú svadbu - 60 rokov manželského života.<br />
<br />
Pred pár dňami sa ma jeden pán pri ceste vlakom spýtal: <br />
„Ako ste mohli toľko rokov žiť spolu s jednou ženou, že Vás nič od seba nerozdelilo?“<br />
Odpovedal som mu žartom: <br />
„Viete, v čase, keď som sa ženil, boli majstri-remeselníci, ktorí svoje výrobky robili ručne, dokonale a s láskou.“ <br />
Nechápavo pozrel na mňa a vyslovil otázku. <br />
„Čo to má spoločné s tým, že budete sláviť 60. výročie svadby?“ <br />
Prekvapila ho moja odpoveď. <br />
„Mne majster brašnár ušil taký manželský chomút, ktorý ma dodnes neodiera - netlačí, a preto som nemal príčinu sa ho zbaviť, ani po toľko ročnom manželskom spolužití.“<br />
<br />
Aj vám mladším manželský chomút vydrží dlhé roky, keď budete žiť v láske s manželkou, ktorú ste si vyvolili, a deťmi, ktorým chcete ukázať správnu cestu do života.<br />
<br />
Pri svadbe je zvykom, že mladomanželia musia jesť z jedného taniera, na znak, že hoci sú dvaja, už sú jedno telo, jedna duša a jedny ústa. Tento zvyk jesť z jedného taniera nám vydržal až do našej zlatej svadby, celých 50 rokov. <br />
<br />
Mladomanželia, vyskúšajte tento spôsob a jedzte z jedného taniera, ale každý so svojím príborom. Možno sa Vám bude tento spôsob zdať smiešny, ale skúste a žiaden hnev vás určite nerozdvojí a nemusíte sa obávať, že by vás manželka chcela otráviť. <br />
<br />
Budúcim mladomanželom prajeme, aby ich manželstvo vydržalo tak dlho, ako naše.<br />
<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag010" title="obsah"><br />Uprene pozerala na nebožtíka, keď sa jej zazdalo, že plachta sa pohla...</a></i></b></div>
<br />
<br />
Moji rodičia postavili v roku 1928 náš rodinný dom na Rendezi. <br />
Na stavbu domu si z banky zobrali pôžičku 50.000,- Kčs, splatnú do 10 rokov. <br />
<br />
Osud si ale s našou rodinou kruto zahral. <br />
<br />
Otec v roku 1929 zomrel. Po jeho smrti dostávala matka vdovský a sirotský dôchodok 600,- Kčs mesačne pre seba a nás 8 detí. Najstarší brat, 25-ročný, bol hrbatý, postihnutý anglickou chorobou. Z toho dôvodu nemohol nikde pracovať. Ja najmladší som mal len 2 roky. Ťažko nám bolo žiť a splácať 5.000,- Kčs ročne do banky. <br />
<br />
Starší bratia museli vykonávať rozličné práce ľuďom, aby dostali nejaké peniaze a obnosené šatstvo pre mladších súrodencov. Mali sme prenajatú roľu, kde sme si dopestovali potraviny pre nás a naše zvieratká. Dve malé izbičky sme prenajímali ľudom, najmä pracujúcim na letisku Vajnory a slobodným, pracujúcim na našej železničnej stanici. <br />
<br />
V roku 1937 sa k nám nasťahovali dvaja železničiari - posunovači z Južného Slovenska, zo Štúrova pán Zemianek, zo Starej Ďali (Hurbanova) pán Števlík. U nás sa cítili ako keby boli doma so svojou rodinou. Aj my sme ich rodinu navštevovali v Hurbanove. <br />
<br />
Po zabratí Južného Slovenska sa vrátil pán Števlík do rodnej dedinky Stará Ďala. Dozvedeli sme sa, že pracuje v železničnej stanici Komárno ako posunovač, vedúci posunu a neskôr ako nádražný v Komárňanskom prístave. <br />
<br />
<br />
Po skončení vojny v roku 1945 sa naše vzťahy znova obnovili. <br />
Často sme ich navštevovali. <br />
<br />
Na konci dediny, kde mali svoje role, si postavili dom. Na poli pestovali tabak, papriku, majoránku a všetku zeleninu, ktorou aj nás zásobovali po celý rok. V záhradke pri dome mali aj kúsok vinohradu. <br />
<br />
Keďže mávali dobrú úrodu papriky, museli hľadať spôsob ako ju predať. <br />
Pani Števlíková chodila na trh do Nitry, lebo výkup im odoberal len malé množstvo úrody. Pomohli sme im aj my časť úrody predať. <br />
<br />
Z Hurbanova nám vlakom do Rendezu posielali 3-4 vrecia papriky 2x týždenne. My sme ju predávali. Prvá paprika stála iba 8,- Kčs, neskôr bola aj lacnejšia. Peniaze sme im posielali poštou. Vrecia neskôr osobne. Boli veľmi vďační za našu pomoc. <br />
<br />
Táto spolupráca trvala roky. Keď sme od nich odchádzali domov, poriadne nás nabalili tovarom z ich úrody. Niekedy sme mali viac tašiek ako rúk a ťažko sa nám prestupovalo v stanici Nové Zámky na vlak do Bratislavy. <br />
<br />
Toto si raz všimol jeden človek a ponúkol sa, že nám pomôže. <br />
<br />
Aj napriek tomu, že sme jeho pomoc odmietali, tašky vzal a preniesol ich na nástupište, odkiaľ mal ísť náš vlak. Pritom nezabudol pripomenúť, aby som mu išiel zaplatiť pivo. <br />
<br />
Manželka zostala čakať na nástupišti s taškami, ja som išiel s ním do bufetu, aby som mu to pivo kúpil. K pivu si pýtal aj pol deci rumu. Keď dopil, žiadal, aby som mu zaplatil ešte raz pivo a rum. Čas odchodu nášho vlaku sa krátil. Ja aj manželka sme už boli netrpezliví, že zmeškáme vlak. On však chcel ďalšiu rundu. Odmietol som a rýchlo som odišiel. <br />
<br />
Bola to drahá pomoc. <br />
<br />
<br />
Keď naši známi zostarli, pestovali menšie množstvo zeleniny. <br />
<br />
Väčšiu časť zeme dali do prenájmu. Pán Števlík chorľavel a väčšiu časť dňa presedel na priedomí. Pofajčieval a pozoroval vlaky idúce z Nových Zámkov do Komárna a späť. Manželka mu tam nosila pohárik vínka alebo piva. <br />
<br />
Keď sa blížila osemdesiatka jeho života, vážnejšie ochorel. <br />
Polihoval už len v postali. <br />
<br />
Jedného dňa podvečer mu doniesla manželka jedlo a lieky do postele, <br />
ale on jej neodpovedal. Zistila, že aj ruky má akési chladné. <br />
Zľakla sa a išla pre lekára. <br />
<br />
Lekár po príchode urobil prehliadku chorého a diagnostikoval smrť. <br />
<br />
Pani Števlíkovej povedal, aby ráno prišla do ordinácie, dá jej úmrtný list. <br />
Rozplakala sa a vyrozumela ostatnú rodinu, že manžel zomrel. <br />
Prikryla ho plachtou a ľahla si spať, ale zaspať nemohla. <br />
Uprene pozerala na neho, či je to pravda, že zomrel. <br />
<br />
V tom sa jej zazdalo, že plachta sa pohla. <br />
<br />
Po chvíli predsa len zaspala. <br />
Okolo tretej hodiny sa prebrala a videla manžela prichádzať z kuchyne do izby. <br />
Preľakla sa, ale neoslovila ho. Nevedela, či je to skutočnosť alebo sen, <br />
že sa s ňou prišiel rozlúčiť. <br />
<br />
Ráno ho znovu videla, ako ide cez kuchyňu do komory. <br />
<br />
Vstala a spýtala sa ho, prečo chodí do komory. <br />
Odpovedal jej, že je veľmi smädný a že prečo mu večer nedala jesť. <br />
V komore vypil pivo a šiel si zase ľahnúť. <br />
<br />
Keď túto správu oznámila lekárovi, ani on nechcel tomu veriť. <br />
<br />
Po tejto príhode žil ešte tri roky, kým skutočne zomrel. <br />
Jeho manželka, urastená, upracovaná žena, žila ešte päť rokov po manželovej smrti <br />
so svojou vnučkou Ivetkou. <br />
<br />
Tak skončilo naše dlhoročné priateľstvo.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag011" title="obsah"><br />Sedliaka našli v húštine neďaleko kríža zakrytého haluzami.</a></i></b></div>
<br />
Narodil som sa 7. septembra 1927 v Račištorfe, časť Rendez, ako jedenáste dieťa v železničiarskej rodine. <br />
<br />
V tejto časti žili väčšinou ľudia, ktorí pracovali na železnici. V tom čase tu bývalo asi 720 obyvateľov. Dochádzalo sem za prácou približne 50 - 60 chlapov. Pracovali tu ako posunovači, u cestovnej služby, u traťovej údržby, rušňového hospodárstva a iných zložiek železničnej služby. <br />
<br />
Bola to jedna veľká železničiarska rodina. <br />
<br />
Obyvatelia sa nekastovali podľa služobného zadelenia, hodnosti či národnosti (žili tu Česi, Moraváci, Slováci, Maďari, Chorváti). Chod dopravy potreboval všetky zložky ku svojej činnosti a plynulému chodu práce.<br />
<br />
Škola na Rendezi bola trojtriedna. <br />
<br />
Prvý a druhý ročník tvorili jednu triedu, tretí ročník druhú a štvrtý spolu s piatym tretiu triedu. Jednu triedu tvorilo 40 žiakov. Veľká chodba bola využívaná hlavne v zime na prestávky a telocvik. Zborovňa a kabinet na pomôcky pre vyučovanie. Pred školou bol priestranný dvor, ďalej ovocná záhrada riaditeľa školy. <br />
<br />
Obyvateľom slúžili dva obchody s potravinami, hostinec s jedálňou a veľkou tanečnou a zároveň divadelnou sálou, knižnicou a čitárňou a kolkárňou. K obchodnej vybavenosti patril aj mäsiar, šuster, holič, trafika, stánok so zeleninou a ovocím, mliečnymi výrobkami a tiež pekáreň. <br />
<br />
Prežíval som tu krásne detstvo. <br />
<br />
Celá osada bola obkolesená topoľmi. Medzi domami boli vysadené agáty, bresty, jasany, maliny (moruše). Ďalej malý lesík s rôznorodými drevinami a gaštanmi. Keďže tu bolo veľa stromov a zelene, bolo tu aj veľa rôzneho vtáctva (vrabce chocholúšiky, ďatle, žlny, sýkorky, straky, hrdličky, ba aj sovy). Večer, keď si vrabce posadali na gaštany (tam sa najčastejšie ukladali na nočný odpočinok) a začali čvirikať, ich spevom prekričali aj ľudské hlasy. <br />
<br />
Pri staničnej budove bola krásna aleja dvoch radov zelených brestov, ktoré tvorili oproti sebe rastúcimi korunami nádhernú klenbu ako v krytej hale. Tam sme väčšinu voľného času trávili rozličnými hrami, napríklad hrou na guličky, dievčatá škôlku, tenis pomocou špagátu uviazaného medzi dva stromy, na špačka, na chytačku, četníkov a zlodejov. <br />
<br />
Medzi dvojicami stromov v rade boli osadené lavice z hrubej dosky a stĺpikov zo železničných podvalov. Na každej lavici boli vyrezané hry (ovčinec a mlyn), ako figúrky nám slúžili kamienky. Večer lavičky slúžili na odpočinok, alebo na nich sedávali chlapi a hrali na rozličné hudobné nástroje ľuďom do tanca. Hovorilo sa „čo Čech to muzikant“. <br />
<br />
Priestor pod stromovou klenbou denne zametali zamestnanci od traťmajstra. V lete a na jeseň využívali tieto lavičky ženy z Rače, ktoré na nich predávali ovocie a na jeseň pečené husi, kačice, burčiak alebo víno. Štvrťka husi stála 5,- Kčs, burčiak alebo víno 3 - 4,- Kčs. Ženy využívali hlavne dni, keď chlapi dostávali výplatu, alebo po vyplácaní paušálu, vždy 12-teho v mesiaci.<br />
<br />
V roku 1933 sa stala nepríjemná udalosť, ktorá na čas narušila túto rodinnú pohodu a dobrú povesť obyvateľov. <br />
<br />
Miestny mäsiar najčastejšie nakupoval prasatá, teľce, býkov alebo kravy od sedliakov z okolitých dedín a doma ich zabíjal. Jedného dňa prišiel k nemu sedliak z Mariatálu a doviedol na predaj kravu. O tomto obchode sa dojednali už v Pezinku na jarmoku. Dojednali sa, že mu za kravu zaplatí 300,- Kčs. Na oldomáš ho pozval na dobrú držkovú polievku so slaným rožkom a k tomu pivo. Pri odchode mu mäsiar poprial šťastnú cestu cez horu, aby bol včas doma, kým bude tma. <br />
<br />
Sedliak sa mu poďakoval slovami: <br />
„Domov prídem za svetla a ešte si aj trochu na rázcestí pri Kríži odpočiniem a pomodlím sa za dobrý obchod.“ <br />
<br />
Na tretí deň prišli k mäsiarovi žandári a spýtali sa ho, či kupoval kravu od sedliaka z Mariatálu, lebo domov sa už nevrátil. Podozrievali ho, či sedliakovi niečo neurobil. Mäsiar im rozpovedal, ako celý obchod prebiehal a ako sa mu sedliak pri odchode poďakoval so slovami, že za svetla príde a ešte sa aj pri kríži na rázcestí pomodlí. <br />
<br />
Na štvrtý deň prišli žandári znovu so správou, že pošta doručila sedliakovi 300,- Kčs za kravu, ktoré mu mäsiar poslal. Doručené peniaze dokázali, že on sedliakovi nemohol ublížiť. <br />
<br />
Po troch dňoch hľadania po ceste z Rendezu do Mariatálu našli v húštine neďaleko kríža sedliaka zabitého a zakrytého haluzami. Po dlhšom vyšetrovaní sa zistilo, že mäsiar mal učňa, ktorý vypočul dojednaný predaj. <br />
<br />
Pri vypočúvaní sa učeň priznal, že sedliaka zabil, aby získal peniaze za predaj. Sedliakovi vo vreckách našiel iba 60 halierov. <br />
<br />
Táto udalosť vrhla na Rendez zlé svetlo, hoci učeň nebol tunajší obyvateľ. <br />
Trvalo dlho, kým sa na túto hroznú udalosť zabudlo.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag012" title="obsah"><br />Rendez: „Ak ešte žijete, priatelia z Čiech, ohláste sa!“</a></i></b></div>
<br />
Písal sa rok 1938, keď Francúzsko a Anglicko (bývalí spojenci Československa) pomohli Nemecku, aby im ČSR odovzdala časť pohraničia, tzv. Sudety. <br />
<br />
Hitler sa ale neuspokojil len so Sudetami a neskôr obsadil celé Čechy a Moravu. Anektoval Rakúsko a začal vojnu proti Poľsku. Tieto jeho rozhodnutia som ešte ako 11-ročný nechápal. Zatiaľ mi to nič nehovorilo až do doby, keď nastal Slovenský štát a z našej železničiarskej osady, zo zriaďovacej stanice, sa museli vysťahovať obyvatelia českej národnosti. <br />
<br />
Neskôr som to porovnával ako po bombardovaní. <br />
<br />
Rozpadol sa štát ako domček z karát. Časť obyvateľstva sa musela vysťahovať do Čiech. Rozpadla sa veľká železničiarska rodina, nezostala tu ani polovica obyvateľov. Časť územia Slovenska a celú Podkarpatskú rus obsadili Maďari. Zo zvyšku územia vznikol Slovenský štát. Aj Maďari nariadili, aby obyvatelia maďarskej národnosti opustili Slovensko a odišli na nimi obsadené územie. <br />
<br />
Zvyšok obyvateľov slovenskej národnosti tu zostal žiť ako opustené siroty. <br />
<br />
Život sa na chvíľu zastavil. Nikto sa nás nespýtal, či s týmito rozhodnutiami súhlasíme a ako tým trpíme. My deti sme stratili kamarátov, spolužiakov, rovesníkov, starších kamarátov, s ktorými sme sa stretávali, hrávali futbal, hokej, na schovávačku. Zomrel nám náš krásny detský svet, zostal nám len v očiach plač a v ústach otázky „Prečo?“ „Čo bude ďalej?“. <br />
<br />
Začali k nám prichádzať ľudia slovenskej národnosti z územia, ktoré obsadili Maďari. <br />
<br />
Začali sme pomaly žiť, poznávať nových obyvateľov, spolužiakov, kamarátov. Život sa ťažko rozbiehal, lebo začala vojna. Nastal diktát a neskôr aj diktát politický. Ťažko sme sa s tým zmierovali. Horšie to však mali Česi, ktorí sa museli od nás odsťahovať. Tlačila ich nemecká diktatúra a povinnosť ísť pracovať do nemeckých tovární zbrojárskeho priemyslu. Veľa ich zahynulo pri bombardovaní v týchto továrňach a vo väzniciach za odboj a nesúhlas s okupáciou. <br />
<br />
Ale ani to Hitlerovi nestačilo. <br />
<br />
Začalo prenasledovanie židovského obyvateľstva. Prekvapene som pozeral na deti a dospelých so žltou hviezdou na šatách. Neskôr som videl a počul, že ich odvážajú na nútené práce. Bola to pre mnohých posledná cesta životom. Vlaky smerovali do koncentračných táborov a plynových komôr. <br />
<br />
Počas vojnových rokov sme museli veľa pretrpieť. <br />
<br />
Nedostatok potravín, šatstva, obuvi, strach z leteckých náletov či poplachov vo dne aj v noci. 26. marca 1945 som s bratom, ležiac na holej zemi, prežíval bombardovanie, cítiac hrozný tlak na uši a celé telo. Anglo-americkým letectvom bola zbombardovaná bratislavská zriaďovacia stanica Rendez. Zahynulo 10 civilistov, 16 nemeckých vojakov a bolo veľa zranených ľudí. <br />
<br />
4. apríla 1945 bola oslobodená Bratislava, aj naša osada. <br />
<br />
8. mája 1945 bol vyhlásený koniec vojny podpísaním mieru. Ľudia sa od radosti objímali, bozkávali, ale padli aj otázky, čo ak sa táto hrozná vojna začne znovu. Moji traja bratia, ktorí boli v tom čase vojaci, sa šťastne vrátili po vojne domov. Posledný až v júni z Talianska.<br />
<br />
Viem, že aj v Čechách ľudia čítajú na internete RAČAN BLOG. <br />
Touto cestou vás prosím, priatelia, ak ešte niekto žije z bývalých obyvateľov zriaďovacieho nádražia Rendez, prosím, ohláste sa. <br />
<br />
Rád by som vás privítal, objal a zaspomínal na naše krásne detské roky.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag013" title="obsah"><br />Rendez: „K násilnej výmene obyvateľov už dúfam nikdy nepríde.“</a></i></b></div>
<br />
Po skončení vojnových rokov sa náš život skonsolidoval pracovne aj rodinne. <br />
<br />
Písal sa rok 1945, rok, v ktorom skončila druhá svetová vojna. Skončili dni strachu z leteckých náletov, bombardovania, prechodu fronty cez mestá a dediny. Neskončil sa strach z pozostatkov vojenskej nevybuchnutej munície a nášľapných mín. Hlavne deti, ale aj niektorí dospelí ľudia boli zvedaví a brali nevybuchnutú muníciu do rúk. Deti sa hrali na vojakov a dospelí na hrdinov, ktorí sa chceli munícii pozrieť až do duše. Aj táto zvedavosť veľa ľudí pripravila o život, alebo po výbuchu zostalo veľa invalidov bez rúk, nôh či očí. <br />
<br />
Rok, v ktorom nastal ďalší pohyb obyvateľov z našej osady. <br />
<br />
Ľudia, ktorých sme volali utečenci, sa začali vracať do rodných dedín, do svojich domov, ak im zostali schopné na bývanie. Zajatci sa vracali domov do svojich štátov. Nemecké porazené vojská odvážali do zajatia. Vojská spojencov sa vracali po víťaznom ukončení vojny domov ku svojim rodinám. <br />
<br />
Nastal čas ťažkej práce s odpratávaním trosiek a zrúcaných domov, oprava ciest, domov, škôl, nemocníc, kín, divadiel a športovísk. Každý sa snažil, aby čím skôr boli zahladené stopy násilia spôsobené vojnou. Aj v našej časti osady po najväčšom a najintenzívnejšom bombardovaní stanice bolo treba obnoviť celé zničené koľajisko, budovy, cesty, odstrániť zničené vagóny, odpratať rumoviská domov a porezať viac ako 50 spadnutých a poškodených stromov. <br />
<br />
Každý obyvateľ priložil ruky k dielu, aby sa čím skôr vrátil život do podoby, aký bol pred bombardovaním. Pri práci sme museli dávať veľký pozor na rôznu muníciu, ktorá po bombardovaní bola rozmetaná po celom okolí, ba až do vzdialenosti 1 km. Na šťastie sa nič zlého nestalo. <br />
<br />
Do Silvestra 1945 sme postupne poopravovali v hostinci tanečnú sálu, javisko, všetko vymaľovali. Pracovali sme niekedy aj v noci. Našli sa dobrodinci, ktorí v sále zničili, alebo pokradli stoličky aj stoly. Z vagónov, ktoré neboli zničené, sme našli narezané dosky. Z neohoblovaných dosák sme za pomoci odborníkov, remeselníkov urobili stoly a lavice a pokryli sme ich papierom. <br />
<br />
Pivo a víno sa čapovalo do papierových pohárov. Hudba bola dobrá. <br />
O polnoci sme si všetci zaželali veľa zdravia so slovami, aby sme už nikdy nezažili vojnu. <br />
<br />
Po radosti, že je už po vojne, prišla tretia smutná udalosť v mojom živote. Šesť rokov po odchode ľudí českej národnosti a príchode ľudí z územia zabraného Maďarmi, začala zasa ďalšia výmena časti nášho obyvateľstva. Väčšina sa vrátila do svojich rodných dedín, odkiaľ boli vysťahovaní. <br />
<br />
Po piatich šiestich rokoch spolužitia našej novej železničiarskej rodiny nastal jej ďalší rozpad. Prichádzali noví ľudia zo stredného a východného Slovenska. Zo železničných staníc Žilina, Vrútky, Leopoldov prišlo veľa mladých rušňovodičov. Začala sa znova budovať železničiarska rodina, ktorá tu žije a rozrastá sa. <br />
<br />
Verím, že už nikdy nepríde k takejto násilnej výmene obyvateľstva Východného nádražia - Rendezu.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag014" title="obsah"><br />Prešpork: „Žobrákov pred Manderlákom zrazilo mäsiarske auto.“</a></i></b></div>
<br />
Aj za prvej ČSR bolo veľa nezamestnaných, ktorí ťažko vedeli riešiť zlú situáciu ako prežiť. <br />
Mnoho ľudí odchádzalo za prácou do cudziny. <br />
<br />
Tí, čo zostali doma, sa živili ako sa dalo. Niekto dostával podporu v nezamestnanosti. Boli to lístky na nákup chleba alebo potravín v hodnote 20,- Kčs na týždeň. Hovorilo sa im žobračenky. Iní prijali akúkoľvek prácu, hoci pláca za ňu bola len almužna alebo dostali potraviny. <br />
<br />
Niektorí ľudia si siahli na život, alebo začali kradnúť. <br />
<br />
Ďalšia časť obyvateľstva, hlavne starší chodili po žobraní. Bolo omnoho viac bezdomovcov ako teraz. Mali však viac možností, kam na noc hlavu skloniť. V tom čase ešte bolo v ľuďoch viac ľudskosti a možností, ako týmto ľuďom pomôcť. Sedliaci mali kravičky, kone, kozy či ovce doma v maštaliach a tam nechávali bezdomovcov (tulákov), hlavne cez zimu prespávať a ráno im na cestu dali kúsok chleba. Veľa z nich pred zimou urobilo nejakú krádež, aby ich za to odsúdili na pár mesiacov do väzenia a tam zimu prežili v teple a nasýtení. <br />
<br />
Okolo nášho domu neprešiel žiaden žobrák bez toho, aby mu mama nedala za tanier polievky, či hrnček čiernej kávy a krajec chleba. Peniaze im žiadne nedala, lebo sama nemala. Otec nám zomrel v roku 1929, keď som mal dva roky. Mama sa sama starala o nás, 8 detí (sedem synov a jedna dcéra). Dostávala 400,- Kčs mesačne, penziu po manželovi železničiarovi. Bola to silná žena s veľkým srdcom. <br />
<br />
Keď sa u nás pristavil opustený, otrhaný žobrák, mama mu dala po starších synoch zaplátané, ale čisté nohavice a kázala mu, aby sa vonku pri studni umyl. Povedala mu: <br />
<br />
„Aj keď musíte žobrať, zostaňte človekom, aby pred vami ľudia nezatvárali príbytky a nestrašili deti, že ten otrhaný a špinavý ujo ich zoberie, keď nebudú dobré.“ <br />
<br />
Niektorí pocestní súhlasili s jej radou a pomocou a poďakovali sa jej. Ktorí s ňou nesúhlasili, radšej náš dom obchádzali. Keď som mal asi 6 - 7 rokov, často sa pri nás zastavoval žobrák. Za sebou na malom rebrinovom vozíčku vozil svoju porazenú, nevládnu manželku. Vždy sa u nás zastavili a mama im dala najesť, umyť a odpočinúť na lavici v našom dvore. <br />
<br />
S mamou sa často rozprávali o svojom ťažkom živote. Že manželka musí vo vozíku na akýchsi handrách či dekách sedieť alebo ležať. On ju už pomaly nevládze utiahnuť. Radi by mali nejakú starú chalúpku, hoci len s jednou miestnosťou, kde by už spolu v pokoji dožili. Nepamätám sa odkiaľ boli ale chodili k nám dosť pravidelne. <br />
<br />
V jeden letný deň sme sa dopočuli smutnú správu. V Bratislave ich pred Manderlákom zrazilo mäsiarske auto. Žena zomrela a chlap bol zranený, ale najväčšie prekvapenie zažili policajti a okoloidúci ľudia. <br />
<br />
Z rozlámaného vozíka sa z hrnca, na ktorom žena sedela, vysypalo väčšie množstvo vyžobraných peňazí, za ktoré chceli kúpiť chalúpku. Veľmi sme ich ľutovali. Celý život sa trápili, chodili po žobraní, aby si na starosť mohli kúpiť chalúpku, kde dožijú. <br />
<br />
Osud im nedoprial dosiahnuť vytúžené šťastie a pokoj, po ktorom roky túžili.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag015" title="obsah"><br />Smutná Veľká noc: „Pri plote ležali mŕtvi susedia a ďalšia suseda s dieťaťom.“</a></i></b></div>
<br />
Rok má štyri ročné obdobia. Jar, leto, jeseň, zima. <br />
Každé toto obdobie má svoje krásne dni, zvyky, dni radosti, povier, pranostík. <br />
Od 21. marca nastáva čas jari. Čas prebúdzania sa prírody zo zimného spánku. <br />
<br />
Ako prvé sa k životu hlásia snežienky, zlatý dážď, iskierky, bahniatka. <br />
Stromy nahadzujú puky, nové listy, tráva dostáva svoju krásnu zelenú trávu. <br />
Liahnu sa kuriatka, kačičky, množia sa zajačiky, kozičky, lesné i gazdovské zvieratá. <br />
<br />
Prichádzajú najkrajšie sviatky jari: Veľkonočné sviatky. <br />
<br />
Mládenci sa začínajú pripravovať na oblievačku. Pletú korbáče, rozmýšľajú, akú voňavku <br />
si majú kúpiť, do čoho si pripravia vodu na polievanie a robia si plán, kde všade budú šibať. <br />
Dievčatá pripravujú kraslice, maľujú vajíčka a stužky na veľký korbáč mládencom a ako sa <br />
najkrajšie obliecť na veľkonočnú nedeľu do kostola. <br />
<br />
Gazdovia upratovali dvory po skončení zimy, v maštali pripravovali pre nové prírastky <br />
do gazdovstva a na stôl dobrého vínka pre šibačov. <br />
Gazdinky piekli orechové a makové koláče, pagáčiky, zákusky. Varili šunku na pohostenie <br />
šibačov a nezabudli omaľovať priečelie domov a pozametať ulicu pred ich domom. <br />
Kravičky a kone zostali v maštaliach, aby ulicu nepošpinili.<br />
<br />
Ako malý chlapec som mal tieto sviatky veľmi rád. <br />
<br />
Niekoľko dní pred sviatkami som s mojím starším bratom chodil na prútiky a plietli sme z nich korbáče pre deti, mládencov a aj chlapov. Predávali sme ich po 50 halierov, jednu alebo 2 koruny. Na vŕbové prútiky sme chodili do malého Kaviča (dnes je na tom mieste vybudovaná nová bratislavská zriaďovacia stanica). V niektorých rokoch nám nepriala veľká voda, iné roky sucho a vyhorená tráva, ktorá ohňom prútiky zničila. <br />
<br />
Aj v roku 1945 som doniesol prútiky a plietol korbáče. <br />
V tom čase som pracoval u železnice ako robotník pri napĺňaní rušňov uhlím. <br />
<br />
23. marca pred desiatou hodinou sirény oznámili letecký poplach. <br />
<br />
Počas poplachov som sa zdržiaval pri našom rodinnom dome na Rendezi. S najstarším bratom sme sa pozerali na približujúce sa lietadlá od Sv. Jura. Zrazu som zbadal pod nimi mračno, ako keby sa z vreca vysypali zemiaky. Zakričal som na brata, aby si rýchle ľahol na zem, lebo nás bombardujú. Bol to veľmi nepríjemný pocit, keď neďaleko nás vybuchovali bomby. Tlak vzduchu nás dvíhal zo zeme, trpeli uši a hlava nás z toho bolela. <br />
<br />
V blízkosti nášho domu padali bomby. <br />
<br />
Dva susedné domy boli zničené. Na našom dome boli rozbité všetky okná, vytrhané dvere a rozbitá strecha. S hrôzou som pozeral na následky bombardovania. Zrazu prišla druhá vlna bombardovacích lietadiel. Utekal som do poľa pred náš dom a ľahol som si do vyoranej brázdy. <br />
<br />
Vstal som, až keď zostalo ticho. <br />
<br />
Keď som sa vrátil domov, s hrôzou som zistil, že v susedovej záhrade pri plote ležia mŕtvi susedia a ďalšia suseda s dieťaťom. Zanedlho sa domov vrátila aj moja mama a brat. Začali sme opravovať vchodové dvere a pozatĺkali okná. Na noc a ďalšie bývanie nás prijali bratovi svokrovci v Rači. Väčšina chlapov z Rače odišla pred príchodom fronty do hôr. Odtiaľ sme videli, ako Nemci ničili hangáre na letisku vo Vajnoroch a zapálili železničnú stanicu na Východnom. <br />
<br />
Z hôr som sa vrátil, až keď fronta prešla. Bolo to 5. apríla.<br />
Boli to moje najsmutnejšie veľkonočné sviatky bez korbáčov, oblievačky a farebných vajíčok. <br />
<br />
Svoj zvyk pletenia korbáčov dodržiavam až dodnes. <br />
Aj veľa chlapcov som ich naučil pliesť.<br />
<br />
<br />
<div align="left" style="font-family: Georgia, Times New Roman; font-size: 16pt;">
<b><i><br /><a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245#_tag000" name="_xtag016" title="obsah"><br />Mobilizácia: Padol výstrel, žena dôstojníka sa zrútila na zem.</a></i></b></div>
<br />
V roku 1938 Hitler anektoval Rakúsko. Potom požadoval, aby mu Československo odovzdalo časť svojho územia v pohraničí (Sudety). V Československu bola vyhlásená mobilizácia, aby sme sa mohli brániť pred nemeckým útokom. <br />
<br />
Československá armáda bola veľmi dobre vyzbrojená a mali sme aj silných medzinárodných priateľov (Francúzsko, Anglicko, Rusko). Hitler so Stalinom uzavrel pakt o vzájomnom neútočení. Predstavitelia Francúzska a Anglicka neskôr s požiadavkou Hitlera súhlasili. V Mníchove podpísali zmluvu, aby boli Sudety odovzdané Nemecku (Mníchovská zrada). <br />
<br />
Aj na Slovensku museli záložníci narukovať, aby bránili tento štát. <br />
<br />
K nám na Rendezi ubytovali jedného poručíka v zálohe do malej izbičky. <br />
V ďalšej izbe býval aktívny dôstojník s manželkou (manželia Pojedincovi). <br />
<br />
Denne k nám chodieval vojak (pucák), ktorý poručíkovi nosil raňajky, čistil topánky a šaty. V poľnej fľaške nosil môjmu staršiemu bratovi čiernu kávu a chlieb zvaný komisár, aby si zvykal na vojenskú stravu. Brat bol vtedy už odvedený na vojenčinu. <br />
<br />
Raz popoludní pán poručík pri stole v našej kuchyni čistil revolver. <br />
<br />
Za stolom sedela aj moja mama a pani Pojedincová. <br />
Ja som sedel pri sporáku a počúval som, ako sa dospelí rozprávajú, aká hrozná by bola vojna pre nás. Či by sme prežili aj bombardovanie a nedostatok potravín. <br />
<br />
Zrazu nastal výstrel a pani Pojedincová spadla zo stoličky na zem. <br />
Mama zalomila rukami a pozrela na poručíka so slovami: <br />
„Bože, čo ste to urobili?“ <br />
<br />
Keď pani Pojedincová zo zeme nevstávala, všetci sme verili, že je mŕtva. <br />
Pokúšali sme sa ju zo zeme zdvihnúť, no nebolo vidieť žiadnu krv. <br />
Pani od zľaknutia zamdlela. <br />
<br />
Po chvíli sme zistili, že guľka trafila zadnú nohu stoličky, na ktorej sedela, tá sa zlomila a pani spadla na zem. Mama ju začala umývať studenou vodou a potierať alpou, až sa prebrala z bezvedomia. <br />
<br />
My všetci a hlavne pán poručík sme boli šťastní, že sa nič zlé nestalo. <br />
Začal sa veľmi ospravedlňovať za svoju chybu a všetkých nás prosil, aby sme o tom nikomu, ani jej manželovi nehovorili, lebo on by musel ísť pred vojenský súd. <br />
<br />
Manželia Pojedincovi boli z Čiech a keď Hitler obsadil Čechy a Moravu, museli sa od nás odsťahovať do Protektorátu. Či mu to jeho manželka niekedy prezradila, to sme sa už nikdy nedozvedeli. <br />
<br />
Stoličku sme schovali na povalu a neskôr spálili, aby nebol dôkaz nehody, <br />
ktorá sa skončila so šťastným koncom.<br />
<br />
<br />
<br />
<div align="left">
<span style="font-family: "georgia" , "times new roman"; font-size: 12pt;"><br /><b>© <a href="https://www.blogger.com/blogger.g?blogID=3591855114981974245" target="_blank"></a>Eduard Wenzl</b></span><br />
<span style="font-family: "georgia" , "times new roman"; font-size: 10pt;">(Zverejnené so súhlasom autora.)</span></div>
<br /></div>
račan.skhttp://www.blogger.com/profile/16087293108200188599noreply@blogger.com1