chcem sa Vám predstaviť ako autor článkov na tejto stránke.
Narodil som sa 7. septembra 1927 v Rači ako jedenáste dieťa v železničiarskej rodine. V roku 1928 si moji rodičia zobrali pôžičku v banke 50.000,- Kčs. Čas splácania 10 rokov. 26. októbra 1929 nám zomrel otec. Po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra. Mama sa už nevydala, ale všetkých nás vychovávala, až pokým sme si nezaložili svoje rodiny. Boli to ťažké roky celej našej rodiny. Všetci od detstva sme chodili pracovať k záhradníkom, na polia roľníkom a poslúžiť ľuďom akoukoľvek prácou vo vinohradoch.
Rád som športoval (futbal, hokej, volejbal), lebo som bol živý chlapec, ktorý mal veľa priateľov. Po ukončení školy som ako 17-ročný nastúpil k železnici. Začal som od krompáča. Po vojenčine v roku 1952 som zložil skúšku výpravcu vlakov a stanici Bratislava-Rača. Od roku 1953 som prešiel pracovať do stanice Bratislava-Východné. Tam som pracoval až do 6. septembra 1987 ako výpravca, dispečer, dozorný prevádzky. Počas týchto rokov som pracoval s veľkým počtom spoluzamestnancov. Spoznal som ich životy, radosti a aj ťažkosti. Postupom rokov som začal spoznávať dobro aj zlo v ľuďoch a pritom som začal formovať môj život v práci aj v rodine.
V roku 1948 som sa oženil. V manželstve sa nám narodili tri deti. Keď vyrástli, vyleteli z rodného hniezda a my s manželkou žijeme ďalej už 63 rokov. V mojom živote som až dodnes zažil veľa krásnych aj ťažkých chvíľ.
Keďže mi ešte pamäť slúži, rozhodol som sa aspoň pár krátkych zážitkov na internete zverejniť. Chcem odovzdať trochu spomienok, o ktorých mladší ľudia nepočuli alebo taký ťažký život neprežili. Keď tieto články budú čítať naši rovesníci, aj oni sa v myšlienkach vrátia do svojich detských rokov a pritom si povedia: "Aj my sme takto žili a takéto zážitky si pamätáme".
Eduard Wenzl
Moji rodičia v roku 1911
Náš celorodinný obrázok z roku 1947
Svadobný obrázok zo 7. augusta 1948
Môj obrázok z roku 2010 - stále sa ešte cítim železničiarom
