„Evanjelickej viere ukradla z košiara sedem baranov a koľkého potomstva!“
Dopis 1902: Sladká, milá, zlatá, drahá moja Tončika...
Dopis 1906: Rudko pozdravuje aj strýčika a aby mu poslali bič, že bude kočišom.
Dopis 1918: Wenczl Károly, brzdár vlaku, sanatórium Gyulu Józsefa.
List na rozlúčku milovanej manželke a deťom
Dedko Rudka z anglickej choroby vyliečil a on začal chodiť
Volali sme ho Jožo Borius-najdúch, cigáni ho vraj našli pri kostole a vychovali ho
Nevinní, no obvinení a sledovaní gestapom...
Sľub vernosti: Otec zomrel, keď som mal 2 roky... V banke zostala dlžoba 50.000 Kčs.
Uprene pozerala na nebožtíka, keď sa jej zazdalo, že plachta sa pohla...
Sedliaka našli v húštine neďaleko kríža zakrytého haluzami.
Rendez: „Ak ešte žijete, priatelia z Čiech, ohláste sa!“
Rendez: „K násilnej výmene obyvateľov už dúfam nikdy nepríde.“
Prešpork: „Žobrákov pred Manderlákom zrazilo mäsiarske auto.“
Smutná Veľká noc: „Pri plote ležali mŕtvi susedia a ďalšia suseda s dieťaťom.“
Mobilizácia: Padol výstrel, žena dôstojníka sa zrútila na zem.
Dopis 1902: Sladká, milá, zlatá, drahá moja Tončika...
Dopis 1906: Rudko pozdravuje aj strýčika a aby mu poslali bič, že bude kočišom.
Dopis 1918: Wenczl Károly, brzdár vlaku, sanatórium Gyulu Józsefa.
List na rozlúčku milovanej manželke a deťom
Dedko Rudka z anglickej choroby vyliečil a on začal chodiť
Volali sme ho Jožo Borius-najdúch, cigáni ho vraj našli pri kostole a vychovali ho
Nevinní, no obvinení a sledovaní gestapom...
Sľub vernosti: Otec zomrel, keď som mal 2 roky... V banke zostala dlžoba 50.000 Kčs.
Uprene pozerala na nebožtíka, keď sa jej zazdalo, že plachta sa pohla...
Sedliaka našli v húštine neďaleko kríža zakrytého haluzami.
Rendez: „Ak ešte žijete, priatelia z Čiech, ohláste sa!“
Rendez: „K násilnej výmene obyvateľov už dúfam nikdy nepríde.“
Prešpork: „Žobrákov pred Manderlákom zrazilo mäsiarske auto.“
Smutná Veľká noc: „Pri plote ležali mŕtvi susedia a ďalšia suseda s dieťaťom.“
Mobilizácia: Padol výstrel, žena dôstojníka sa zrútila na zem.
Meno WENZL sa v Rači začalo objavovať už v 13. storočí.
Začalo to pozvaním vinohradníckych rodín od Rýna, aby v Rači začali pestovanie vinnej révy vo veľkom. Boli to ľudia, ktorí v povodí Rýna dorábali hrozno a boli odborníci - vinári. Veľa týchto mien nájdete aj na pomníku padlých v Rači, tiež v evanjelickom kostole na tabuli padlých vo vojnách.
Dopátral som sa prvých údajov rodu Wenzlovcov až od roku 1820.
Pradedo bol Andreas Wenzl, narodený v roku 1820.
Prababka Katarína, rod. Krutzler, sa narodila v roku 1821.
Dedo bol Karol, narodený 9. januára 1846.
Babka Elizabet, rod. Böhm, sa narodila 15. augusta 1844.
V ich manželstve sa narodilo šesť synov, štvrtý bol môj otec Karol.
Druhá babka Zuzana, rod. Machovič, sa narodila v roku 1877.
V ich manželstve sa narodili štyri dcéry a jeden synov.
Môj otec Karol sa narodil v Račištorfe v roku 1882. Keď mal 18 rokov, išiel slúžiť do Budapešti. Robil kočiša v Sifónovej továrni. Rozvážal na voze s koňmi fľaše sifónu do hostincov, obchodov a rodín.
Matka Antónia, rodená Grajciarová, pochádzala z Kláštora pod Znievom. Narodila sa 25. februára 1885 v obci Socovce.
Ako 11-ročná odišla do Budapešti k bratovi Jozefovi opatrovať jeho deti. Keď deti odrástli, odišla slúžiť a opatrovať deti do židovskej rodiny. Keď už aj tam deti odrástli, ako 17-ročná išla pracovať do Sifónovej továrne, kde sa spoznala s mojim otcom. V roku 1903 uzavreli v Budapešti manželstvo. V ich manželstve sa narodilo sedem synov a štyri dcéry.
Keďže sa moji rodičia stretli za čias Rakúsko Uhorska, vedeli čítať a písať po slovensky, maďarsky a nemecky. Dôkazom toho sú listy, ktoré otec písal mame.
V roku 1906 sa presťahovali z Budapešti na Slovensko - do Rače. Otec začal pracovať u železnice ako sprievodca nákladných vlakov - vlakvedúci, neskôr ako vlakmajster. Počas prvej svetovej vojny v ťažkých podmienkach vážne ochorel. Podstúpil dve operácie žalúdka.
V roku 1928 otec postavil rodinný dom, keď bol dom v roku 1929 dostavaný, zomrel. Deň pred smrťou napísal milovanej manželke a nám, svojim deťom, list na rozlúčku. Manželke nechal výchovu ôsmich detí a v banke dlžobu. Mal som vtedy dva roky. Matka nás vychovala dovtedy, kým sme si všetci nezaložili vlastné rodiny. Starala sa o nás ako najlepšie vedela. Keď deti dorastali, pomáhali pri domácich prácach.
Otec bol evanjelik, matka katolíčka, otcovej rodine sa to nepáčilo. Jeho odpoveďou bolo: “Povinnosťou otca je zarobiť peniaze, aby mala rodina z čoho žiť, povinnosťou matky je, aby vychovala deti a naučila ich modliť“.
Všetci sme boli pokrstení v katolíckej viere. Otcova rodina matke vytýkala, že ukradla evanjelickej viere z košiara sedem baranov a koľkého potomstva.
Keďže otec bol železničiar, aj my šiesti bratia sme upísali duše železnici.
V roku 1948 som sa oženil. Moja manželka Gabriela je rodená Vitková. Tiež pochádza z Rače. Narodili sa nám dvaja synovia a jedna dcéra. Aj naši synovia pracujú u železnice. V roku 1987 som odišiel od železnice do dôchodku.
Teraz sa venujem práci s mládežou, pri zveľaďovaní životného prostredia, výsadbe stromkov, úprave zelene a kvetov. Ako poďakovanie za túto prácu sme s manželkou dostali od Miestneho úradu medailu „Račianske srdce“. Máme ľudí radi, a preto im pomáhame v tom, čo kto potrebuje (pomoc pri vybavovaní pohrebu, niečo urobiť alebo upiecť, alebo poradiť ak našu radu potrebujú).
Teraz zo súrodencov žijeme už iba dvaja. Brat Ján má 94 rokov a žije sám, ja Eduard - 80 ročný. Často sa u neho stretávame alebo si telefonujeme. Povie mi, čo mu mám nakúpiť a priniesť. Aspoň raz za týždeň sa ohlási, že ešte žije a ako sa má.
S manželkou žijeme spolu 59 rokov. Ešte stále sme mobilní a zatiaľ nepotrebujeme od nikoho pomoc. Aj po zdravotnej stránke sme na tom ešte dobre (primerane nášmu veku).
Veríme, že s menom WENZL sa budeme aj naďalej stretávať - nevymrie.
Zoznam potomkov deda Karola Wenzla
Deti deda Karola (1846) a babky Elisabet, rod. Böhm (1844):
Jakub (1871) mal dvoch synov a jednu dcéru.
Benjamín (1874) mal 5 dcér.
Johan (1876) mal jedného syna a dve dcéry.
Karol (1882) mal 7 synov a 4 dcéry.
Adolf (1886) mal dvoch synov.
Michal(1890) mal tri dcéry.
Deti deda Karola (1846) a druhej babky Zuzany, rod. Machovič (1877):
Karolína (1895) mala jedného syna.
Kornélia (1903) mala šesť dcér.
Šarlota (1907) mala jedného syna a jednu dcéru.
Elizabet (1908) mala jedného syna a jednu dcéru.
Matej (1910) mal jedného syna a jednu dcéru.
Deti otca Karola (1882) a matky Antónie, rod. Grajciarovej (1885):
Rudolf (1904) bol doživotný invalid, bez detí.
Eržika (1906) zomrela v detskom veku.
Mária (1907) zomrela v detskom veku.
Alžbeta (1908) zomrela v detskom veku.
Margita (1909), vydatá Čechová, mala dvoch synov.
Karol (1911) mal troch synov.
Ján (1913) má troch synov a jednu dcéru.
Ladislav (1916) mal jednu dcéru.
Adolf (1919) mal dve dcéry.
Otto (1921) mal tri dcéry.
Eduard (1927) má dvoch synov a jednu dcéru.
Sladká, milá, zlatá, drahá moja Toncsika,
nehnevaj sa na mňa, že som Ti hneď nenapísal.
Teš sa z tých pár riadkov, ktoré Ti píšem.
Nemám chuť na nič na svete, keď ťa nevidím.
Nemôžem sa sťažovať, že mám zlé miesto, ale
čo z toho, i keď mám aj dobré miesto, keď Ťa
nevidím, hockde sa pozriem.
Nemám chuť na nič na svete, veľmi ťažko sa mi tu zvyká.
Páni sú ku mne veľmi dobrí. Jedla a pitia mám dostatok.
Roboty je dosť. Večer na večeru mi pán vravieva
„Károly, choďte sa najesť, zoberte si, čo chcete,
čo nájdete v kuchyni, a pite, čo chcete.“
Veľmi ťažko si tu zvykám, som veľmi smutný.
Nemôžem veľa písať, lebo mám málo času, aj to
píšem už o pol jednej.
Som veľmi ospalý a buď taká srdečná, napíš mi hneď,
lebo ja každú chvíľu budem od teba čakať list,
pretože som taký smutný, že umriem pre teba.
Neukazuj nikomu tento list, bozkávam Ťa 1000 krát.
Moja úcta všetkým doma.
Navštív ma, dám ti 3 štrúdle, ak prídeš.
Viac nemôžem písať, naposledy Ti posielam pusu a
idem spať. Ostávam Ti verný, pokým nezomriem.
Zbohom, dobrú noc prajem.
Károly Wenzl
Eizinger Ferenz,
ulica Csangó 7,
hostinec.
Budapest.
nehnevaj sa na mňa, že som Ti hneď nenapísal.
Teš sa z tých pár riadkov, ktoré Ti píšem.
Nemám chuť na nič na svete, keď ťa nevidím.
Nemôžem sa sťažovať, že mám zlé miesto, ale
čo z toho, i keď mám aj dobré miesto, keď Ťa
nevidím, hockde sa pozriem.
Nemám chuť na nič na svete, veľmi ťažko sa mi tu zvyká.
Páni sú ku mne veľmi dobrí. Jedla a pitia mám dostatok.
Roboty je dosť. Večer na večeru mi pán vravieva
„Károly, choďte sa najesť, zoberte si, čo chcete,
čo nájdete v kuchyni, a pite, čo chcete.“
Veľmi ťažko si tu zvykám, som veľmi smutný.
Nemôžem veľa písať, lebo mám málo času, aj to
píšem už o pol jednej.
Som veľmi ospalý a buď taká srdečná, napíš mi hneď,
lebo ja každú chvíľu budem od teba čakať list,
pretože som taký smutný, že umriem pre teba.
Neukazuj nikomu tento list, bozkávam Ťa 1000 krát.
Moja úcta všetkým doma.
Navštív ma, dám ti 3 štrúdle, ak prídeš.
Viac nemôžem písať, naposledy Ti posielam pusu a
idem spať. Ostávam Ti verný, pokým nezomriem.
Zbohom, dobrú noc prajem.
Károly Wenzl
Eizinger Ferenz,
ulica Csangó 7,
hostinec.
Budapest.
(dopis Karola Wenzla budúcej manželke Antónii Grajciarovej)
P P J Kristus
List písaný dňa 12/ho Júla roku 1906.
Drahé a úprimné deti naše,
my vás srdecsne pozdravujeme, všetko dobré vám vinšujeme a prajeme, čo si od milého pána boha žadate. My sme ďakuvať pánu bohu zdraví, dobrého zdravia aj vám vinšujeme a prajeme. Peniaze, cso ste nám poslali, sme dostali, za to vám ďakujeme pekne, nech vám sám pán Ježiš Kristus vynahradí a požehná sta toľko na to mesto a posilní vás vo vašich prianiach, aby ste mohli pracuvať, aby vám bov pán boh na pomoci, aby ste boli zdraví. Teraz vám dokladáme, aj váš sinček vás káže pozdraviť. Bov nám nezdravý, boli sme aj u doktora s ním. My sme si mysleli, že už ani nevíme. Dav mu omast na nosecsky a povedav, aby sme ho v slanej vode kúpali. Už mu je trošička lepšie, už aj bežká okolo stola, aj okolo lavíc. Teraz vám dokladáme, tie topánocsky sa mu už malé. Ket ho obúvame, už plače, ani štrinfličky mu už do nich neobujeme. Už je taký tucsný, už by ste ho ani nepoznali. A košelky sa mu už malé, by sa mu zišli druhé. A pod ... má šetko zhnitvo, aj oblečky sa mu mrcha. Šetek prostriedok mu vypadov. Teraz pozdravuje Rutko aj strýcsika a aby mu poslali bics, že bude kotíšom. Teras vás aj ja pozdravujem šetkých vospolok. A bola som nezdravá, aj za dva týždne som ležala, čo som sa nemohla ani pohnuť.
Ešte raz vás pozdravujeme šetkých vospolok
a už vám nemáme čo takého písať.
Zbohom.
List písaný dňa 12/ho Júla roku 1906.
Drahé a úprimné deti naše,
my vás srdecsne pozdravujeme, všetko dobré vám vinšujeme a prajeme, čo si od milého pána boha žadate. My sme ďakuvať pánu bohu zdraví, dobrého zdravia aj vám vinšujeme a prajeme. Peniaze, cso ste nám poslali, sme dostali, za to vám ďakujeme pekne, nech vám sám pán Ježiš Kristus vynahradí a požehná sta toľko na to mesto a posilní vás vo vašich prianiach, aby ste mohli pracuvať, aby vám bov pán boh na pomoci, aby ste boli zdraví. Teraz vám dokladáme, aj váš sinček vás káže pozdraviť. Bov nám nezdravý, boli sme aj u doktora s ním. My sme si mysleli, že už ani nevíme. Dav mu omast na nosecsky a povedav, aby sme ho v slanej vode kúpali. Už mu je trošička lepšie, už aj bežká okolo stola, aj okolo lavíc. Teraz vám dokladáme, tie topánocsky sa mu už malé. Ket ho obúvame, už plače, ani štrinfličky mu už do nich neobujeme. Už je taký tucsný, už by ste ho ani nepoznali. A košelky sa mu už malé, by sa mu zišli druhé. A pod ... má šetko zhnitvo, aj oblečky sa mu mrcha. Šetek prostriedok mu vypadov. Teraz pozdravuje Rutko aj strýcsika a aby mu poslali bics, že bude kotíšom. Teras vás aj ja pozdravujem šetkých vospolok. A bola som nezdravá, aj za dva týždne som ležala, čo som sa nemohla ani pohnuť.
Ešte raz vás pozdravujeme šetkých vospolok
a už vám nemáme čo takého písať.
Zbohom.
(dopis Rudkovej starej mamy Grajciarovej zo Socoviec jeho otcovi Karolovi Wenzlovi a matke Antónii)
Napísané 28. XI., sanatórium Gyulu Józsefa
Milá Toncsi
Týchto pár riadkov môjho listu nech Vás nájde v najlepšom zdraví. Ešte nemôžem povedať, že som zdravý, za ten krátky čas, čo som tu, som sa ešte nemohol uzdraviť.
Milá Toncsi
Už som ti napísal jednu kartu, ale len toľko som tam napísal, že som došiel. Ani teraz nemôžem napísať toho veľa, možno že časom potom napíšem, nie je toho veľa, čo som doteraz skúsil.
Čo sa týka stravy, nie je zlá, mäso je každý deň dvakrát, bezmäsité dni nie sú, len mlieka je málo, čoho by bolo najviac treba.
Milá Toncsi
Potreboval by som tu ešte veľa vecí, potom Ti to napíšem, teraz už nemôžem viacej písať. Nemám sa tu zle, ale môže tu byť hocijako dobre, doma by som sa cítil najviac dobre. Dni sú tu veľmi dlhé a nudné. Nič iné nemám na mysli, len to, ako sa Vy máte doma.
Nie je všetko tak, ako hovorili, teda u nás je taký poriadok, že ráno o pol siedmej vstávame, o siedmej kúpanie, o ôsmej raňajky a rozdanie pošty. Od deviatej do štvrť na jedenásť ležacia kúra vonku (v prírode), potom desiata, od jedenástej do pol jednej ležacia kúra vonku v prírode. Od pol jednej do jednej obed, do druhej prechádzka, od druhej do pol piatej ležacia kúra vonku v prírode, o piatej olovrant, od šiestej do siedmej ležanie vonku, o pol ôsmej večera, o deviatej spať so studenými obkladmi, pri otvorenom hornom okne, ráno a večer parné kúrenie v izbe.
Milá Toncsi
Keby sa stala taká vec, že by ste ma potrebovali, tak len pošli telegram, potom dostanem voľno, teraz zdravím a bozkávam každého, ako aj Adolfa a Valiku, a prosím ju, aby dávala na všetko pozor a ak vie pomôcť, nech pomôže, ak to bude potrebné. Teraz zdravím všetkých z domu. Súrodencom a tete som napísal pohľadnicu, ešte raz pozdravujem a bozkávam Vás všetkých.
Ostávam verný manžel, otec i brat.
Moja adresa:
Wenczl Károly, brzdár vlaku
Sanatórium Gyulu Józsefa,
Békešská župa.
Ešte neviem koľko dní tu budem.
Okamžite odpíš.
Milá Toncsi
Týchto pár riadkov môjho listu nech Vás nájde v najlepšom zdraví. Ešte nemôžem povedať, že som zdravý, za ten krátky čas, čo som tu, som sa ešte nemohol uzdraviť.
Milá Toncsi
Už som ti napísal jednu kartu, ale len toľko som tam napísal, že som došiel. Ani teraz nemôžem napísať toho veľa, možno že časom potom napíšem, nie je toho veľa, čo som doteraz skúsil.
Čo sa týka stravy, nie je zlá, mäso je každý deň dvakrát, bezmäsité dni nie sú, len mlieka je málo, čoho by bolo najviac treba.
Milá Toncsi
Potreboval by som tu ešte veľa vecí, potom Ti to napíšem, teraz už nemôžem viacej písať. Nemám sa tu zle, ale môže tu byť hocijako dobre, doma by som sa cítil najviac dobre. Dni sú tu veľmi dlhé a nudné. Nič iné nemám na mysli, len to, ako sa Vy máte doma.
Nie je všetko tak, ako hovorili, teda u nás je taký poriadok, že ráno o pol siedmej vstávame, o siedmej kúpanie, o ôsmej raňajky a rozdanie pošty. Od deviatej do štvrť na jedenásť ležacia kúra vonku (v prírode), potom desiata, od jedenástej do pol jednej ležacia kúra vonku v prírode. Od pol jednej do jednej obed, do druhej prechádzka, od druhej do pol piatej ležacia kúra vonku v prírode, o piatej olovrant, od šiestej do siedmej ležanie vonku, o pol ôsmej večera, o deviatej spať so studenými obkladmi, pri otvorenom hornom okne, ráno a večer parné kúrenie v izbe.
Milá Toncsi
Keby sa stala taká vec, že by ste ma potrebovali, tak len pošli telegram, potom dostanem voľno, teraz zdravím a bozkávam každého, ako aj Adolfa a Valiku, a prosím ju, aby dávala na všetko pozor a ak vie pomôcť, nech pomôže, ak to bude potrebné. Teraz zdravím všetkých z domu. Súrodencom a tete som napísal pohľadnicu, ešte raz pozdravujem a bozkávam Vás všetkých.
Ostávam verný manžel, otec i brat.
Moja adresa:
Wenczl Károly, brzdár vlaku
Sanatórium Gyulu Józsefa,
Békešská župa.
Ešte neviem koľko dní tu budem.
Okamžite odpíš.
(dopisy Karola Wenzla manželke Antónii zo sanatória)
V roku 1929, deň pred smrťou, napísal Karol Wenzl svojej manželke a deťom list na rozlúčku.
Milovaná manželka.
Týchto pár riadkov, ktoré píšem, znamená, že nie som schopný sa s Tebou osobne rozlúčiť, lebo nemôžem s Tebou hovoriť pre bolesť, ak na Teba pomyslím a na deti, čo len budete robiť, keď ma Pán Boh povolá k sebe, nebol by nikto, kto by ťa podporoval, preto buď silná a neplač, pomysli si, čo by bolo s deťmi, keby si ty zo žiaľu onemocnela, čo by sa stalo s celou rodinou, zničili by sa a rozišli by sa do šíreho sveta a čo by sa stalo s malým Edom. Najviac ma bolí srdce pre neho, ľutujem, že som ho pred operáciou už nevidel, ak by som zomrel, neuvidím drahého Edu.
Milovaná Tonči, moja drahá, ďakujem Ti za všetko, bola si mojou vernou a dobrou ženou a spomínaj si na mňa, že som bol Tvojim verne Ťa milujúcim manželom a dobrým starostlivým otcom detí, pokiaľ mi to bolo možné. Prosím aj moje deti, aby boli dobré k Tebe a nech nezabudnú, že mali dobrého otca a teraz zostanú len s matkou. Milujte ju a poslúchajte ju, lebo Vaša mamička bude chcieť pre Vás len dobre. Chudera, chudera moja drahá manželka a moje deti. Modlite sa k Pánu Bohu, aby Vám nedal zahynúť. Ja prosím Pána Boha ešte o trocha života, aby mňa pre Vás udržal, snáď vypočuje moje prosby. Amen.
Odkedy som tu, som veľmi málo spal, veľmi ma svrbí pokožka.
Boh s Vami.
Váš milujúci manžel a otec
Karol
Toto som preto napísal, lebo neviem pre bolesti povedať ani slovo.
Milovaná manželka.
Týchto pár riadkov, ktoré píšem, znamená, že nie som schopný sa s Tebou osobne rozlúčiť, lebo nemôžem s Tebou hovoriť pre bolesť, ak na Teba pomyslím a na deti, čo len budete robiť, keď ma Pán Boh povolá k sebe, nebol by nikto, kto by ťa podporoval, preto buď silná a neplač, pomysli si, čo by bolo s deťmi, keby si ty zo žiaľu onemocnela, čo by sa stalo s celou rodinou, zničili by sa a rozišli by sa do šíreho sveta a čo by sa stalo s malým Edom. Najviac ma bolí srdce pre neho, ľutujem, že som ho pred operáciou už nevidel, ak by som zomrel, neuvidím drahého Edu.
Milovaná Tonči, moja drahá, ďakujem Ti za všetko, bola si mojou vernou a dobrou ženou a spomínaj si na mňa, že som bol Tvojim verne Ťa milujúcim manželom a dobrým starostlivým otcom detí, pokiaľ mi to bolo možné. Prosím aj moje deti, aby boli dobré k Tebe a nech nezabudnú, že mali dobrého otca a teraz zostanú len s matkou. Milujte ju a poslúchajte ju, lebo Vaša mamička bude chcieť pre Vás len dobre. Chudera, chudera moja drahá manželka a moje deti. Modlite sa k Pánu Bohu, aby Vám nedal zahynúť. Ja prosím Pána Boha ešte o trocha života, aby mňa pre Vás udržal, snáď vypočuje moje prosby. Amen.
Odkedy som tu, som veľmi málo spal, veľmi ma svrbí pokožka.
Boh s Vami.
Váš milujúci manžel a otec
Karol
Toto som preto napísal, lebo neviem pre bolesti povedať ani slovo.
Svet, ľudstvo, štáty, národy, mestá a obce majú svoje dejiny, človek má svoj životopis.
A ja chcem napísať životopis, životný príbeh môjho brata Rudolfa.
Veď ŽIVOT je čas, ktorý plynie od narodenia až po smrť. Malé, ale krásne slovko život, ktoré obsahuje šťastie, radosť, lásku, povinnosti, starosti a končí smrťou.
Šťastie zavítalo aj do našej rodiny 18. mája 1904, keď sa v Budapešti mojim rodičom Karolovi a Antónii narodil prvý syn Rudolf. Krátko po jeho narodení sa u neho objavila anglická choroba (mäknutie kostí). Do dvoch rokov sa nevedel postaviť na nohy, ani chodiť. Rodičia ho preto odviezli do maminej rodnej dedinky Socovce k dedovi a babke na opateru.
Dedko Grajciar pracoval u železnice ako traťový robotník. Bol to muž, ktorý vedel pomôcť dobytku, keď sa zdul, keď sa krava nemohla oteliť, a tiež pomáhal ovciam. Poznalo ho celé okolie. Veľmi rád štepil ovocné stromky a ruže. V dedine po ňom zostali ovocné sady.
Kdekoľvek v okolí našiel dedko Grajciar plánku, zaštepil ju na hrušku, jabloň či slivku. Keď sa ho ľudia pýtali pre koho to robí, odpovedal im, že ak tade pôjde pocestný a bude mať smäd alebo hlad, nech si zo stromku ovocie odtrhne.
Dedko bol aj liečiteľ-samouk - otváral žily, aby pustil krv (na túto liečbu používal akýsi strojček), takto liečil aj padúcnicu (epilepsiu). Vyhľadávali ho ľudia nielen z blízkeho okolia, ale aj z Maďarska. Poznal liečivé účinky rôznych zeliniek, ktoré v tomto kraji rástli.
Dedko Grajciar vďaka svojim liečiteľským schopnostiam brata Rudka vyliečil a on začal chodiť, zostal však hrbatý. Z jeho prvých krokov mali radosť aj dedko s babkou. Rudko dedka prosil, aby mu urobil bič, že bude pásť ovečky.
Keď mal brat Rudko 4 roky, vrátil sa k rodičom do Račištorfa, tu vychodil tri triedy ľudové. Viacej do školy chodiť nechcel, lebo sa mu deti posmievali, že je ako orech (hrbatý). Žil stále s rodičmi a pomáhal pri domácich prácach. Kŕmil zajace, hydinu a kozy. Nosil pre zvieratá trávu, čistil chlieviky a mame pomáhal umývať riady po varení a obede.
Doma zabíjal hydinu, šikovne vedel odierať zajace. S odieraním pomáhal aj iným ľuďom. Odmenou mu bola kožka zo zajaca, ktorú po vysušení predával kožkárovi za korunu. Peniaze mal na cigarety (10 kusov cigariet ZORKY boli za 1,- Kčs). Pred vianočnými sviatkami ho ľudia volali zabíjať ryby. Domov si vždy priniesol hlavy z kaprov. Mal veľmi rád pálivú rybaciu polievku (halászlé).
Hoci bol telesne postihnutý, rozumovo bol nadaný. Rád počúval správy z rádia a čítal noviny. Často chodieval na letisko vo Vajnoroch. Neskôr, keď pozrel na hodinky, už vedel, z ktorého mesta, alebo štátu lietadlo priletelo.
Nemal žiadne zamestnanie. Niekedy ho zavolal hostinský Roller, aby mu pomohol vymyť trubky na čapovanie piva. Vedel veľmi šikovne narážať sudy s pivom. Za to mu hostinský dával cigarety a pivo. Tvrdý alkohol Rudo nekonzumoval, nemal ho rád.
Mal ľudí rád. Bývali sme asi 100 metrov od koľajiska v stanici Bratislava-Rendez. Aby mu doma nebola dlhá chvíľa, často si chodieval posedieť do útulku železničiarov, porozprávať sa s nimi. Poznal ich aj podľa mena, či sú ženatí a z ktorej dediny do práce dochádzajú.
Striedanie mali železničiari na pracovisku ráno o 6.00 hodine a večer o 18.00 hod. Vlaky, ktorými odchádzali z práce domov, mali odchod asi za 20 minút po ukončení zmeny.
Chlapi si po práci radi vypili pivo. Hostinský ich za krátku dobu nevedel všetkých obslúžiť. Keď brat medzi nimi sedával, navrhol im, že kto bude chcieť pivo, aby mu povedal a on v hostinci pre nich pivo objedná a pripraví. V tom čase stálo pivo 80 halierov. Chlapi mu dali korunu, aby si aj on vypil pivo. Hovorili, že Rudko je náš čašník. V čase zabíjačiek mu chlapi za túto službu doniesli kúsok tlačenky, slaninky, oškvarky alebo klobásku. Aj hostinský mu dal niekedy cigarety, pretože sa mu zvýšila tržba.
Keď brat Rudo večer cestou domov z útulku železničiarov videl, že v hostinci sa ešte svieti, išiel sa tam pozrieť. Neraz videl, že hostinský je opitý, hlavu mal položenú na stole a spal. Nezobudil ho, ale zhasol svetlo, zamkol hostinec zvonku a kľúče zobral domov.
Ráno išiel hostinec odomknúť a pripraviť pivo pre chlapov, ktorí skončili nočnú zmenu. Hostinský si zvykol na to, že aj keď si vypije, Rudo hostinec zamkne a ráno otvorí. Rád mu dal cigarety a niekedy aj nejakú korunu za to, že mu robil anjela strážneho.
Po maminej smrti sa odsťahoval k bratovi Lacovi do Bernolákova. Aj v tom čase sedával na stanici, pozeral na hodinky s poznámkou, že vlak ide načas, alebo že mešká.
V roku 1965 sme mu na jeho želanie vybavili ubytovanie v dome dôchodcov v Bratislave na Bajkalskej ulici. Tam mu poskytli samostatné ubytovanie. Tešil sa, že je už konečne sám sebe pánom a gazdom. Pretože mal rád ľudí, vždy o 10,00 hod. si u neho posedeli upratovačky a on ich ponúkol kávou. Ony sa mu za to revanšovali.
Býval na prvom poschodí, na prízemí boli stoly a stoličky pre návštevy a vrátnica. Rád sa zastavil pri vrátnikovi a pozeral sa, ako obsluhuje telefónnu ústredničku a robí písomnosti. Raz sa ho vrátnik spýtal, či si nechce túto prácu vyskúšať. Práca sa mu zapáčila. Bol šťastný, že mohol dokázať, čoho je schopný. Radosť mali aj vrátnici, že ich mal kto zastúpiť, keď potrebovali voľno. Spokojný bol aj riaditeľ ústavu, že má na túto službu náhradu. Počas dovoleniek pracoval ako brigádnik.
My bratia sme ho často navštevovali. Nosievali sme mu cigarety a kávu, aby mohol ponúknuť priateľov.
Deň 11. november 1978 sa mu stal osudným. Keď išiel z prvého poschodia na vrátnicu, na schode sa mu pošmykla noha a on spadol na znak. Hlavu si udrel o schodík a zabil sa.
Rudo svojím životom dokázal, že aj keď bol postihnutý, nebol nikomu na obtiaž a myslením sa vyrovnal aj zdravým ľuďom.
Brat Rudolf nežil nadarmo. Aj on bol pre ľudí užitočný.
Jožo Borius bol človek, ktorého kedysi v Rači poznali všetci ľudia, no po rokoch upadol do zabudnutia.
Skoro v každej dedine boli rôzni remeselníci, obchodníci, stolári, tokári, kováči, krajčíri, kamenári, debnári a mnoho iných remeselníkov.
Rača bola vinohradnícka a roľnícka dedina.
Práca vo vinohradoch sa ľuďom z mesta pozdávala ľahká. Mysleli si, že treba len vysadiť štepy, zatĺcť šteky, na jar pokopať a na jeseň obrať hrozno a oprešovať. Neskôr už len predávať hotové víno. Bol to len očný klam a zlá predstava. Ich ťažkú prácu nepoznali.
Vinohradník musel v priebehu roka vinič ostrihať, pokopať, zatĺcť šteky, niekoľkokrát viazať, vyplievať, snímať, niekoľkokrát škrábat a špricovat proti škodcom a chorobám viniča. V obave čakal, či mu vinič nezmrzne, či nepríde dážď s krupobitím, ktorý mu zničí úrodu a jeho celoročná práca vyjde nazmar. Až po oberačkách, keď bola úroda v pivnici v sudoch si mohol povedať - moja práca nebola zbytočná.
Práca vinohradníka si vyžadovala veľa náradia, aby mohol čakať dobrú a hojnú úrodu.
Potreboval toto náradie: nožnice, vidly na kopanie, ramovnicu - motyku, aby mohol urobiť pekný odrúnok (chodník) medzi susedným vinohradom, škrabáky, putnicu a špric, aby mohol vykonať postrek viniča. Putne potreboval na znášanie hrozna k vozom s tuňkou na odvezenie úrody domov. Dobrý preš, pripravené vymyté súdky pre spracovanú novú úrodu - mušt, neskôr víno.
Keďže sa náradie opotrebovávalo, museli ho renovovať - nakovávať kováči, ktorí v každej vinohradníckej dedine žili.
V Rači pri píle Henčl boli usadení cigáni (Rómovia), ktorí tieto kováčske práce pre vinohradníkov vykonávali. Z druhej strany píly žili dvaja bratia Krajčirovičovci, tiež kováči.
Kováči podkovávali kone, robili obruče na kolesá vozov, obruče na súdky a vykovávali nože na pluhy roľníkom. Radi sme sa ako deti chodili na ich prácu pozerať. Mnoho ľudí dodnes nevie, že aj koníky tak ako autá mali na podkovách letné štulne (štvorhranné), na zimu ostré (špicaté), aby sa im nohy na snehu a ľade nešmýkali.
Kováčska dielňa musela mať ohnisko, kováčske mechy, koks alebo drobné čierne uhlie.
Ako chlapec som vídaval prichádzať na Rendez, do Rušňového depa, čierneho kučeravého, asi 165 cm vysokého Cigáňa s vrecom, aby zo škváry vysypanej z rušňov vyberal kúsky nezhoreného uhlia. Nám chlapcom hovorieval, aby sme mu pomohli zberať, že nám za to urobí kladivko, čo aj dodržal.
Keď mal nazbierané plné vrece, chlapi mu pomohli vrece naložiť na plecia. Vzdialenosť asi jeden kilometer takto robil denne. Keď si potreboval odpočinúť, postál - rozkročil sa, a tak odpočíval. Vrece nepoložil na zem, lebo by mu ho nemal kto pomôcť vyložiť na plecia.
Od skorej jari do zimy chodil vždy bosý, nosil len nohavice podviazané špagátom. Košeľu nenosil, ale paničky mu radi dávali od mužov kravaty (niekedy ich mal 5-6 na krku), na hlave nosil klobúk proti slnku.
Volali sme ho Jožo Borius-najdúch, jeho pravé meno sme nepoznali.
Ľudia vraveli, že ho cigáni našli odloženého pri kostole a oni ho vychovali. Starší ľudia hovorili, že je najdúch. Bol to dobrák od kosti. My, deti, sme mu radi pomáhali zberať uhlie a on nám rozprával rozprávky o boháčoch a svoje zážitky z detstva.
Nepamätám si, koľko mal rokov, keď zomrel.
Od roku 1934 som začal chodiť do ľudovej školy na Rendezi. V nej som vychodil 5 tried a v roku 1939 som začal navštevovať meštianku v Rači. V tom čase už bola druhá svetová vojna. Nemali sme v škole okrem nemčiny žiadne učebnice. Predošlé učebnice sa nesmeli používať, lebo boli písané v československom duchu. Celé učivo nám učitelia diktovali do zošitov. Z tohto učiva nás skúšali. Do školy v Rači a domov nás vozil malý motoráčik. V niektorých dňoch sme mali delené vyučovanie, od 8.00 hod. do 12.00 hod a od 14.00 hod do 16.00 hod.
V Rači vedľa píly Henčl bol veľký kus zeme, takzvaná pažiť. Na tomto mieste mali sedliaci z celej dediny postavené stohy slamy, aby mali pre statok kŕmenie a podstielku. Do ďalšej úrody sa slama minula. Časť slamy bola aj pre ľudí, aby si mohli naplniť slamníky, na ktorých spávali. Sedliaci im to dovolili. Rád som toto napĺňanie slamníkov vykonával. Tešil som sa, ako sa nám dobre bude na nich spať.
Po žatve zasa sedliaci zvážali na pažiť novú úrodu obilia. Keď bolo obilie pozvážané, začala mlatba a tvorenie nových stohov slamy. Chodieval som sa pozerať, ako lokomobíla a neskôr motorom poháňané mláťačky hltali snopy obilia a chrlili von slamu. Ľudia tu pracovali ako včeličky. Práca im išla od ruky. Jedni snopy podávali na mláťačku, iní rozrezávali povriesla na snopoch a obilie vkladali do nenásytnej mláťačky. Ďalší odoberali slamu a tvorili stoh. Keď sa stoh zväčšoval, dostal prácu aj elevátor, ktorý slamu dopravoval na rastúci stoh. Iní zasa pripevňovali na mláťačku prázdne vrecia, aby sa do nich nasypalo obilie. Bola to ťažká, ale pre sedliakov radostná práca. Hrialo ich pri srdci, keď mohli povedať:
„Vďaka bohu, že úroda bola dobrá a už ju máme pod strechou. Už sa hladu nemusíme báť, niečo môžeme predať. Peniaze môžeme uložiť do banky, ak by bola na budúci rok zlá úroda.“
Stalo sa jednej noci v roku 1941 po zvezení obilia na pažiť pred mlatbou, že sa zjavila nad pažiťou veľká žiara. Vypukol veľký požiar. Zhorela celoročná práca sedliakov, ich úroda aj mláťačky. V tých rokoch nemali ešte hasiči takú techniku, ako majú dnes. Hasičské cisterny nestačili dovážať dostatok vody z Dunaja a aj jazierko pri Henčlovej píle bolo zanedlho prázdne. Zostali len oči pre plač a slová:
„Panebože, prečo?“
Z podpaľačstva bol neskôr obvinený a usvedčený Štefan Dávid, ktorý viedol komunistickú bunku proti Nemcom. Na svoju obranu povedal, že to urobil preto, aby nám Nemci nemohli zobrať obilie.
Po požiari zostalo na pažiti iba zhorenisko. Nemeckí vojaci časť tohoto zhoreniska využili na vybudovanie palebného postavenia pre protilietadlové delstrelectvo, ktoré malo ochrániť Bratislavu pred bombardovaním. Nové stohy slamy im tvorili prírodné maskovanie ich prítomnosti. Vojaci tento priestor opustili až pred príchodom fronty v roku 1945.
Po vyhorení Henčlovej píly boli v priestoroch pažite postavené nové podniky: Drevona, Agrotechnika, Doprastav, Sempra a Technomat.
V zime 1941 a 1942, keď sme mali prerušené vyučovanie na dopoludňajšie a popoludňajšie, chodieval som peši cez lúku domov najesť sa. Za rendezskou školou končil potok tečúci z lúk a v tom mieste vtekal do širokého potrubia a cez potrubie do kanála tečúceho cez Rendez z vymývačky a rušňového depa. Šiel som sa pozrieť bližšie k ústiu potrubia, lebo bolo celkom zafúkané snehom.
V prvom dome od lúky bývala moja sestra. Zašiel som k nej, aby som sa trochu zohrial, kým prídem domov. Po obede keď som sa vracal do školy, už pri tomto ústí do potoka stáli nemeckí vojaci a môj švagor musel z potoka vyhadzovať sneh. Našli sa tam uložené zbrane. Švagor a ja sme boli podozrievaní a vypočúvaní, či nie sme v spojení s týmto odbojom. Na druhý deň museli členovia odboja na rozličných miestach Rendeza vykopať ďalšie zbrane. Za túto činnosť bol Štefan Dávid, manželia Urbaničoví a Dano Fulep odsúdení a uväznení v Ilave. Odtiaľ sa s podlomeným zdravím po vojne vrátili domov. My sme žili v strachu, lebo nás sledovali na každom kroku členovia gestapa. Ja som to ešte tak nechápal ako môj švagor, ktorý už mal rodinu a pracoval ako sprievodca nákladných vlakov. Ak sa stala nejaká sabotáž, hneď ho vypočúvali.
Po skončení vojny nám padol kameň zo srdca a začali sme aj my žiť bez strachu.
Narodil som sa 7. septembra 1927 v Rači ako jedenáste dieťa v železničiarskej rodine.
Rodičia postavili v roku 1928 rodinný dom.
Otec zomrel 26. októbra 1929. Po jeho smrti zostala v banke dlžoba 50.000 Kčs.
Zostalo nás žiť sedem bratov a jedna sestra.
Najstarší brat bol od narodenia postihnutý anglickou chorobou a zostal hrbatý.
Mama sa viac nevydala. Žila v predsavzatí, že nás bude vychovávať, až kým nebudeme plnoletí a sebestační. Zobrala hospodárenie a našu výchovu do svojich rúk.
Nežili sme v blahobyte, ale netrpeli biedou ani hladom.
Chovali sme dve-tri kozy, aby bolo doma vždy dosť mlieka. Tiež sliepky, kačice, zajacov a každý rok štyri prasiatka. Tri z nich mama predala, aby mala čím splácať dlžobu v banke. Jedno bolo pre nás. Mali sme v prenájme rolu, na ktorej sme dopestovali kŕmenie pre naše zvieratká a zemiaky pre nás.
Keď starší bratia vychodili školu, šli sa vyučiť určitému remeslu.
Jeden bol stolár, jeden zámočník a dvaja obchodníci potravín. Odo mňa starší brat o 7 rokov a ja sme pracovali u roľníkov, vinohradníkov a u stavebných firiem. My mladší sme sa od starších bratov priúčali všetkým remeslám, aby sme vedeli všetko urobiť a opraviť.
Keď sa sestra vydala a dvaja bratia oženili, museli sme si práce v domácnosti rozdeliť.
Najstarší z nás mal na starosti nakŕmiť domáce zvieratá a doniesť im trávu. My mladší sme sa postupne naučili všetky domáce práce. Poumývať riad, odrhnúť podlahu, v sobotu veľké upratovanie, poumývať okná, starať sa o úrodu na prenajatom kúsku poľa. Chodili sme aj cudzím ľudom vykonávať rozličné práce, za ktoré sme dostávali obnosené šatstvo, obuv a niekedy aj peniaze.
Mali sme veľké koryto na obáranie prasaťa, rámy na zavesenie, kotlinu, veľké hrnce.
Toto sme požičiavali ľudom pri zabíjačke. Ráno sme im pomáhali pri zabití a obáraní prasaťa. Zato sme dostali zo zabíjačky výslužku. Mali sme aj nože na strúhanie kapusty. Ľudia si ich chodili požičiavať a za odmenu sme dostali 2 koruny alebo hlávku kapusty a odpad lístia pre kozy. Na zimu sme si narezali do 150 litrovej tuňky kapustu aj pre nás.
Do roku 1938 sme boli doma ešte piati bratia.
Brat Laco v roku 1938 narukoval na vojenčinu. O rok neskôr narukoval brat Adolf, v roku 1941 aj Otto. Zostali sme s mamou a najstarším práceneschopným bratom Rudolfom sami doma. Všetka práca v domácnosti zostala na mne, hoci som ešte chodil do školy. Aj chlieb som musel vymiesiť a odniesť k pekárovi do Rače v noške na chrbte. Cestou zo školy som chlieb doniesol domov.
Až do roku 1945 som pracoval u vinohradníkov a tiež ako stavebný robotník.
Od 25. januára 1945 som začal pracovať ako robotník na železnici u traťmajstra, neskôr v jeho kancelárii a od decembra som pracoval na Riaditeľstve železníc v manipulačnej kancelárii na osobnom oddelení až do 30. septembra 1948 a 1. októbra som nastúpil na vojenskú prezenčnú službu ako čerstvý ženáč.
Po príchode z vojenčiny som išiel do kurzu výpravcov vlakov.
Po absolvovaní tohoto kurzu som v stanici Rača zložil skúšku pre samostatný výkon funkcie výpravca vlakov. Po roku som bol preložený do stanice Bratislava-Východné, kde som pracoval ako výpravca vlakov, dispečer a dozorný prevádzky až do roku 1987, keď som odišiel do zaslúženého dôchodku.
U železnice som odpracoval 42 rokov a 8 mesiacov.
Moja manželka sa narodila 8. januára 1930 v Rači ako tretie dieťa v robotníckej rodine.
V rodine boli štyri dcéry a jeden brat. V roku 1940 sa prisťahovali na Rendez do bytu vedľa môjho brata Karola. Tam sme sa stretávali ako deti. Hrávali sme rôzne hry. Na chytačku, schovávačku, na guličky, škôlku, púšťali šarkanov, chodili sme cez prázdniny zberať klásky, kúpať sa, chytať ryby a zbierať huby. Žili sme ako deti z jednej rodiny. Neskôr z toho bolo priateľstvo. Chodievali sme spolu do kina, na zábavy, majáles, juniáles a neskôr aj na maškarné plesy.
Tak vznikla medzi nami iskra, zvaná láska.
V rokoch 1946 až 1948 sme spolu cestovávali do práce v Bratislave.
Stretávali sme sa denne.
Keď manželka dovŕšila 18 rokov, sme sa zasnúbili a v tom istom roku sme sa zosobášili.
V októbri som narukoval na vojenskú prezenčnú službu do Martina. Po základnom výcviku som bol preložený do Banskej Bystrice ako veliteľ telefónnej ústredne na Krajskom vojenskom veliteľstve. Využíval som každú príležitosť ísť domov a niekedy aj manželka prišla za mnou.
Listy sme si písali denne a pomocou nich sme boli stále spolu.
Po príchode z vojenčiny som sa vrátil na svoje pôvodné pracovisko na železnici. Nastalo skutočne manželské spolužitie. Všetky práce v domácnosti sme robili spolu. Varili, prali, piekli, nakupovali a tešili sa z každej maličkosti, ktorá sa nám podarila.
Nikdy sme si prácu nedelili na mužskú a ženskú.
V tom čase sme už bývali sami v Rači v Pekle, tam sa nám narodila dcérka Alenka, ale osud jej daroval iba 10 mesiacov života. Zomrela v nemocnici večer 17. apríla 1954 a do rána toho istého dňa zomrela aj moja matka. Pohreb sa konal v Rači v jeden deň.
Nastali najťažšie chvíle nášho manželstva.
S láskou a krásnym spolužitím sme prekonali aj túto veľkú stratu.
Po dvoch rokoch sa nám narodil syn Anton a v máji 1958 druhý syn Gabriel. Boli sme už skutočná rodina. Starostlivosť o deti sme vykonávali spoločne (pokiaľ my to moja turnusová služba dovoľovala). Keď chlapci odrástli a začali chodiť do školy, vrátila sa manželka späť do zamestnania, kde pred materskou pracovala. Podnik jej umožnil, aby do práce mohla chodiť až od 7,30 hod. Niekedy som ja odviedol do školy chlapcov, alebo ich priviedol domov.
Tiež som manželku zastúpil a navaril jedlo pre všetkých.
Inokedy sme s manželkou varili, piekli, konzervovali rozličné ovocie, zeleninu a varili džemy tak, ako ma moja mama naučila. Táto naša spolupráca trvá až dodnes, hoci chlapci opustili rodinné hniezdo - osamostatnili sa a založili si svoje rodiny. Radi im a aj známym ľudom túto činnosť dodnes vykonávame.
Keď manželka ležala v nemocnici po operácii, ja som ju denne navštevoval.
Keď som bol operovaný na žalúdok, chodila za mnou denne.
Cestou nakúpila rôzne veci aj pre spolupacientov, ktorí nemali návštevy denne, alebo nemal za nimi kto prísť. Dva razy som bol operovaný na oči a neskôr som ležal v nemocnici so srdcom, zasa bola pri mne denne, priniesla vždy nejakú dobrotu, s ktorou sme sa všetci na izbe podelili.
Radi sme chodili s deťmi na výlety a dovolenky aj do cudziny k moru.
Takéto rodinné spolužitie nám trvá až dodnes. Po sobáši sme si sľúbili, že ak sa niektorý z nás pre niečo nahnevá, ten druhý sa musí k nemu prihovárať, dokiaľ hnev neprejde.
Moja mama nám vravela, že manželia a deti v rodine sa nesmú navzájom hnevať.
Nám synom vravela: „Aj keď sa oženíte a vaše manželky sa pohnevajú, vy bratia sa nesmiete navzájom hnevať.“ Tento spôsob života a spoločného nažívania v rodinách sme vštepili aj našim synom, ich manželkám a vnúčatám. Veríme, že toto ponaučenie vštepili aj svojim deťom. Ich rodiny nás uznávajú a pri každej oslave narodenín, menín, výročia svadby sa všetci spolu zídeme.
Túto vzájomnú úctu a spolunažívanie nás už od detstva naučil život.
Ani v jednej rodine, v mojej ani v manželkinej, nebol nikdy prebytok peňazí, aby sme mohli byť zhýčkaní a márnotratní. Nemali sme možnosť častého nového nákupu oblečenia alebo obutia. Mladší dodieral i šatstvo po starších súrodencoch. Darmo sme si niekedy poplakali, že prečo iné deti sa môžu pekne obliekať a nosiť dobré desiate do školy a my nie.
Mama odpovedala:
„Aj keď staršie a oflekované šatstvo nosíte, je vždy čisté.“
Spávali sme na jednej posteli dvaja a zohrievali sa pod jednou perinou či dekou. Toto spolužitie nám zostalo natrvalo v pamäti, a preto toto vzájomné spolužitie a láska u nás pretrváva aj v mnohoročnom manželstve. Brat Karol žil s manželkou 63 rokov, brat Ján bez jedného mesiaca 70 rokov. Tieto dlhé roky spolužitia v manželstve sa vyskytujú' už len u staršej generácie.
Doba po druhej svetovej vojne sa rýchle skonsolidovala.
Podniky prideľovali svojim zamestnancom byty a bola aj družstevná výstavba.
Ľudia žiadali byty s počtom izieb podľa počtu svojich detí.
Často sa im vyhovelo. Každé dieťa žilo vo svojej izbe. Táto doba vychovala z detí sebcov. Stratila sa vzájomné bratská a sesterská láska. Rodičia nemali na deti čas. Zavesili im kľúčik na krk a umožnili im záškoláctvo. Dávali im väčšie finančné vreckové. Vychovávala ich ulica a tak skončili dobré medziľudské vzťahy a nepoznali, čo je to rodinné spolunažívanie. Preto dnešné manželstvá často po krátkom spolužití končia rozvodom. Málokto si uvedomí, ako tým trpia deti a aký príklad im dali do ich života v manželstve.
Jedno príslovie hovorí: „Chudoba cti netratí“.
Chudoba nás naučila úcte, vzájomnej láske a láske k životu.
Po odchode do dôchodku naša láska a šťastie neskončilo.
Chodievame s manželkou spolu na nákupy, prechádzky a rôzne podujatia. V letných mesiacoch chodievame často na špičky, šampiňóny a hríby. Čo nájdeme, rozdáme, čo nám zostane, usušíme. Usušené pred Vianocami dáme rodine, známym a priateľom. Potom sa tešíme, že na ďalší rok pôjdeme znova zberať.
Keď mňa, alebo manželku ľudia stretnú samotných, spýtajú sa, kde je manželka, manžel.
Aj deti nás na ulici poznajú a pozdravia. Učím ich robiť šarkanov, vtáčie búdky, krmítka. Starších mládencov som naučil sadiť a chrániť zeleň okolo našich domov. Aj takáto činnosť nám pomáha prežiť v dobrom susedskom spolunažívaní.
Veríme, že len pohyb znamená život.
Preto ma môj manželský chomút netlačí a preto som sa ho nepotreboval zbaviť. V tomto spôsobe života pokračujú aj naše deti. Dôkazom toho je, že náš starší syn je ženatý už 32 rokov, majú dve dcéry a 4 vnúčatá, ktorým je najlepším deduškom na svete. Mladší je 26 rokov ženatý. Má dvoch synov, jednu dcéru a jedného vnúčika.
V auguste t. r. oslávime diamantovú svadbu - 60 rokov manželského života.
Pred pár dňami sa ma jeden pán pri ceste vlakom spýtal:
„Ako ste mohli toľko rokov žiť spolu s jednou ženou, že Vás nič od seba nerozdelilo?“
Odpovedal som mu žartom:
„Viete, v čase, keď som sa ženil, boli majstri-remeselníci, ktorí svoje výrobky robili ručne, dokonale a s láskou.“
Nechápavo pozrel na mňa a vyslovil otázku.
„Čo to má spoločné s tým, že budete sláviť 60. výročie svadby?“
Prekvapila ho moja odpoveď.
„Mne majster brašnár ušil taký manželský chomút, ktorý ma dodnes neodiera - netlačí, a preto som nemal príčinu sa ho zbaviť, ani po toľko ročnom manželskom spolužití.“
Aj vám mladším manželský chomút vydrží dlhé roky, keď budete žiť v láske s manželkou, ktorú ste si vyvolili, a deťmi, ktorým chcete ukázať správnu cestu do života.
Pri svadbe je zvykom, že mladomanželia musia jesť z jedného taniera, na znak, že hoci sú dvaja, už sú jedno telo, jedna duša a jedny ústa. Tento zvyk jesť z jedného taniera nám vydržal až do našej zlatej svadby, celých 50 rokov.
Mladomanželia, vyskúšajte tento spôsob a jedzte z jedného taniera, ale každý so svojím príborom. Možno sa Vám bude tento spôsob zdať smiešny, ale skúste a žiaden hnev vás určite nerozdvojí a nemusíte sa obávať, že by vás manželka chcela otráviť.
Budúcim mladomanželom prajeme, aby ich manželstvo vydržalo tak dlho, ako naše.
Moji rodičia postavili v roku 1928 náš rodinný dom na Rendezi.
Na stavbu domu si z banky zobrali pôžičku 50.000,- Kčs, splatnú do 10 rokov.
Osud si ale s našou rodinou kruto zahral.
Otec v roku 1929 zomrel. Po jeho smrti dostávala matka vdovský a sirotský dôchodok 600,- Kčs mesačne pre seba a nás 8 detí. Najstarší brat, 25-ročný, bol hrbatý, postihnutý anglickou chorobou. Z toho dôvodu nemohol nikde pracovať. Ja najmladší som mal len 2 roky. Ťažko nám bolo žiť a splácať 5.000,- Kčs ročne do banky.
Starší bratia museli vykonávať rozličné práce ľuďom, aby dostali nejaké peniaze a obnosené šatstvo pre mladších súrodencov. Mali sme prenajatú roľu, kde sme si dopestovali potraviny pre nás a naše zvieratká. Dve malé izbičky sme prenajímali ľudom, najmä pracujúcim na letisku Vajnory a slobodným, pracujúcim na našej železničnej stanici.
V roku 1937 sa k nám nasťahovali dvaja železničiari - posunovači z Južného Slovenska, zo Štúrova pán Zemianek, zo Starej Ďali (Hurbanova) pán Števlík. U nás sa cítili ako keby boli doma so svojou rodinou. Aj my sme ich rodinu navštevovali v Hurbanove.
Po zabratí Južného Slovenska sa vrátil pán Števlík do rodnej dedinky Stará Ďala. Dozvedeli sme sa, že pracuje v železničnej stanici Komárno ako posunovač, vedúci posunu a neskôr ako nádražný v Komárňanskom prístave.
Po skončení vojny v roku 1945 sa naše vzťahy znova obnovili.
Často sme ich navštevovali.
Na konci dediny, kde mali svoje role, si postavili dom. Na poli pestovali tabak, papriku, majoránku a všetku zeleninu, ktorou aj nás zásobovali po celý rok. V záhradke pri dome mali aj kúsok vinohradu.
Keďže mávali dobrú úrodu papriky, museli hľadať spôsob ako ju predať.
Pani Števlíková chodila na trh do Nitry, lebo výkup im odoberal len malé množstvo úrody. Pomohli sme im aj my časť úrody predať.
Z Hurbanova nám vlakom do Rendezu posielali 3-4 vrecia papriky 2x týždenne. My sme ju predávali. Prvá paprika stála iba 8,- Kčs, neskôr bola aj lacnejšia. Peniaze sme im posielali poštou. Vrecia neskôr osobne. Boli veľmi vďační za našu pomoc.
Táto spolupráca trvala roky. Keď sme od nich odchádzali domov, poriadne nás nabalili tovarom z ich úrody. Niekedy sme mali viac tašiek ako rúk a ťažko sa nám prestupovalo v stanici Nové Zámky na vlak do Bratislavy.
Toto si raz všimol jeden človek a ponúkol sa, že nám pomôže.
Aj napriek tomu, že sme jeho pomoc odmietali, tašky vzal a preniesol ich na nástupište, odkiaľ mal ísť náš vlak. Pritom nezabudol pripomenúť, aby som mu išiel zaplatiť pivo.
Manželka zostala čakať na nástupišti s taškami, ja som išiel s ním do bufetu, aby som mu to pivo kúpil. K pivu si pýtal aj pol deci rumu. Keď dopil, žiadal, aby som mu zaplatil ešte raz pivo a rum. Čas odchodu nášho vlaku sa krátil. Ja aj manželka sme už boli netrpezliví, že zmeškáme vlak. On však chcel ďalšiu rundu. Odmietol som a rýchlo som odišiel.
Bola to drahá pomoc.
Keď naši známi zostarli, pestovali menšie množstvo zeleniny.
Väčšiu časť zeme dali do prenájmu. Pán Števlík chorľavel a väčšiu časť dňa presedel na priedomí. Pofajčieval a pozoroval vlaky idúce z Nových Zámkov do Komárna a späť. Manželka mu tam nosila pohárik vínka alebo piva.
Keď sa blížila osemdesiatka jeho života, vážnejšie ochorel.
Polihoval už len v postali.
Jedného dňa podvečer mu doniesla manželka jedlo a lieky do postele,
ale on jej neodpovedal. Zistila, že aj ruky má akési chladné.
Zľakla sa a išla pre lekára.
Lekár po príchode urobil prehliadku chorého a diagnostikoval smrť.
Pani Števlíkovej povedal, aby ráno prišla do ordinácie, dá jej úmrtný list.
Rozplakala sa a vyrozumela ostatnú rodinu, že manžel zomrel.
Prikryla ho plachtou a ľahla si spať, ale zaspať nemohla.
Uprene pozerala na neho, či je to pravda, že zomrel.
V tom sa jej zazdalo, že plachta sa pohla.
Po chvíli predsa len zaspala.
Okolo tretej hodiny sa prebrala a videla manžela prichádzať z kuchyne do izby.
Preľakla sa, ale neoslovila ho. Nevedela, či je to skutočnosť alebo sen,
že sa s ňou prišiel rozlúčiť.
Ráno ho znovu videla, ako ide cez kuchyňu do komory.
Vstala a spýtala sa ho, prečo chodí do komory.
Odpovedal jej, že je veľmi smädný a že prečo mu večer nedala jesť.
V komore vypil pivo a šiel si zase ľahnúť.
Keď túto správu oznámila lekárovi, ani on nechcel tomu veriť.
Po tejto príhode žil ešte tri roky, kým skutočne zomrel.
Jeho manželka, urastená, upracovaná žena, žila ešte päť rokov po manželovej smrti
so svojou vnučkou Ivetkou.
Tak skončilo naše dlhoročné priateľstvo.
Narodil som sa 7. septembra 1927 v Račištorfe, časť Rendez, ako jedenáste dieťa v železničiarskej rodine.
V tejto časti žili väčšinou ľudia, ktorí pracovali na železnici. V tom čase tu bývalo asi 720 obyvateľov. Dochádzalo sem za prácou približne 50 - 60 chlapov. Pracovali tu ako posunovači, u cestovnej služby, u traťovej údržby, rušňového hospodárstva a iných zložiek železničnej služby.
Bola to jedna veľká železničiarska rodina.
Obyvatelia sa nekastovali podľa služobného zadelenia, hodnosti či národnosti (žili tu Česi, Moraváci, Slováci, Maďari, Chorváti). Chod dopravy potreboval všetky zložky ku svojej činnosti a plynulému chodu práce.
Škola na Rendezi bola trojtriedna.
Prvý a druhý ročník tvorili jednu triedu, tretí ročník druhú a štvrtý spolu s piatym tretiu triedu. Jednu triedu tvorilo 40 žiakov. Veľká chodba bola využívaná hlavne v zime na prestávky a telocvik. Zborovňa a kabinet na pomôcky pre vyučovanie. Pred školou bol priestranný dvor, ďalej ovocná záhrada riaditeľa školy.
Obyvateľom slúžili dva obchody s potravinami, hostinec s jedálňou a veľkou tanečnou a zároveň divadelnou sálou, knižnicou a čitárňou a kolkárňou. K obchodnej vybavenosti patril aj mäsiar, šuster, holič, trafika, stánok so zeleninou a ovocím, mliečnymi výrobkami a tiež pekáreň.
Prežíval som tu krásne detstvo.
Celá osada bola obkolesená topoľmi. Medzi domami boli vysadené agáty, bresty, jasany, maliny (moruše). Ďalej malý lesík s rôznorodými drevinami a gaštanmi. Keďže tu bolo veľa stromov a zelene, bolo tu aj veľa rôzneho vtáctva (vrabce chocholúšiky, ďatle, žlny, sýkorky, straky, hrdličky, ba aj sovy). Večer, keď si vrabce posadali na gaštany (tam sa najčastejšie ukladali na nočný odpočinok) a začali čvirikať, ich spevom prekričali aj ľudské hlasy.
Pri staničnej budove bola krásna aleja dvoch radov zelených brestov, ktoré tvorili oproti sebe rastúcimi korunami nádhernú klenbu ako v krytej hale. Tam sme väčšinu voľného času trávili rozličnými hrami, napríklad hrou na guličky, dievčatá škôlku, tenis pomocou špagátu uviazaného medzi dva stromy, na špačka, na chytačku, četníkov a zlodejov.
Medzi dvojicami stromov v rade boli osadené lavice z hrubej dosky a stĺpikov zo železničných podvalov. Na každej lavici boli vyrezané hry (ovčinec a mlyn), ako figúrky nám slúžili kamienky. Večer lavičky slúžili na odpočinok, alebo na nich sedávali chlapi a hrali na rozličné hudobné nástroje ľuďom do tanca. Hovorilo sa „čo Čech to muzikant“.
Priestor pod stromovou klenbou denne zametali zamestnanci od traťmajstra. V lete a na jeseň využívali tieto lavičky ženy z Rače, ktoré na nich predávali ovocie a na jeseň pečené husi, kačice, burčiak alebo víno. Štvrťka husi stála 5,- Kčs, burčiak alebo víno 3 - 4,- Kčs. Ženy využívali hlavne dni, keď chlapi dostávali výplatu, alebo po vyplácaní paušálu, vždy 12-teho v mesiaci.
V roku 1933 sa stala nepríjemná udalosť, ktorá na čas narušila túto rodinnú pohodu a dobrú povesť obyvateľov.
Miestny mäsiar najčastejšie nakupoval prasatá, teľce, býkov alebo kravy od sedliakov z okolitých dedín a doma ich zabíjal. Jedného dňa prišiel k nemu sedliak z Mariatálu a doviedol na predaj kravu. O tomto obchode sa dojednali už v Pezinku na jarmoku. Dojednali sa, že mu za kravu zaplatí 300,- Kčs. Na oldomáš ho pozval na dobrú držkovú polievku so slaným rožkom a k tomu pivo. Pri odchode mu mäsiar poprial šťastnú cestu cez horu, aby bol včas doma, kým bude tma.
Sedliak sa mu poďakoval slovami:
„Domov prídem za svetla a ešte si aj trochu na rázcestí pri Kríži odpočiniem a pomodlím sa za dobrý obchod.“
Na tretí deň prišli k mäsiarovi žandári a spýtali sa ho, či kupoval kravu od sedliaka z Mariatálu, lebo domov sa už nevrátil. Podozrievali ho, či sedliakovi niečo neurobil. Mäsiar im rozpovedal, ako celý obchod prebiehal a ako sa mu sedliak pri odchode poďakoval so slovami, že za svetla príde a ešte sa aj pri kríži na rázcestí pomodlí.
Na štvrtý deň prišli žandári znovu so správou, že pošta doručila sedliakovi 300,- Kčs za kravu, ktoré mu mäsiar poslal. Doručené peniaze dokázali, že on sedliakovi nemohol ublížiť.
Po troch dňoch hľadania po ceste z Rendezu do Mariatálu našli v húštine neďaleko kríža sedliaka zabitého a zakrytého haluzami. Po dlhšom vyšetrovaní sa zistilo, že mäsiar mal učňa, ktorý vypočul dojednaný predaj.
Pri vypočúvaní sa učeň priznal, že sedliaka zabil, aby získal peniaze za predaj. Sedliakovi vo vreckách našiel iba 60 halierov.
Táto udalosť vrhla na Rendez zlé svetlo, hoci učeň nebol tunajší obyvateľ.
Trvalo dlho, kým sa na túto hroznú udalosť zabudlo.
Písal sa rok 1938, keď Francúzsko a Anglicko (bývalí spojenci Československa) pomohli Nemecku, aby im ČSR odovzdala časť pohraničia, tzv. Sudety.
Hitler sa ale neuspokojil len so Sudetami a neskôr obsadil celé Čechy a Moravu. Anektoval Rakúsko a začal vojnu proti Poľsku. Tieto jeho rozhodnutia som ešte ako 11-ročný nechápal. Zatiaľ mi to nič nehovorilo až do doby, keď nastal Slovenský štát a z našej železničiarskej osady, zo zriaďovacej stanice, sa museli vysťahovať obyvatelia českej národnosti.
Neskôr som to porovnával ako po bombardovaní.
Rozpadol sa štát ako domček z karát. Časť obyvateľstva sa musela vysťahovať do Čiech. Rozpadla sa veľká železničiarska rodina, nezostala tu ani polovica obyvateľov. Časť územia Slovenska a celú Podkarpatskú rus obsadili Maďari. Zo zvyšku územia vznikol Slovenský štát. Aj Maďari nariadili, aby obyvatelia maďarskej národnosti opustili Slovensko a odišli na nimi obsadené územie.
Zvyšok obyvateľov slovenskej národnosti tu zostal žiť ako opustené siroty.
Život sa na chvíľu zastavil. Nikto sa nás nespýtal, či s týmito rozhodnutiami súhlasíme a ako tým trpíme. My deti sme stratili kamarátov, spolužiakov, rovesníkov, starších kamarátov, s ktorými sme sa stretávali, hrávali futbal, hokej, na schovávačku. Zomrel nám náš krásny detský svet, zostal nám len v očiach plač a v ústach otázky „Prečo?“ „Čo bude ďalej?“.
Začali k nám prichádzať ľudia slovenskej národnosti z územia, ktoré obsadili Maďari.
Začali sme pomaly žiť, poznávať nových obyvateľov, spolužiakov, kamarátov. Život sa ťažko rozbiehal, lebo začala vojna. Nastal diktát a neskôr aj diktát politický. Ťažko sme sa s tým zmierovali. Horšie to však mali Česi, ktorí sa museli od nás odsťahovať. Tlačila ich nemecká diktatúra a povinnosť ísť pracovať do nemeckých tovární zbrojárskeho priemyslu. Veľa ich zahynulo pri bombardovaní v týchto továrňach a vo väzniciach za odboj a nesúhlas s okupáciou.
Ale ani to Hitlerovi nestačilo.
Začalo prenasledovanie židovského obyvateľstva. Prekvapene som pozeral na deti a dospelých so žltou hviezdou na šatách. Neskôr som videl a počul, že ich odvážajú na nútené práce. Bola to pre mnohých posledná cesta životom. Vlaky smerovali do koncentračných táborov a plynových komôr.
Počas vojnových rokov sme museli veľa pretrpieť.
Nedostatok potravín, šatstva, obuvi, strach z leteckých náletov či poplachov vo dne aj v noci. 26. marca 1945 som s bratom, ležiac na holej zemi, prežíval bombardovanie, cítiac hrozný tlak na uši a celé telo. Anglo-americkým letectvom bola zbombardovaná bratislavská zriaďovacia stanica Rendez. Zahynulo 10 civilistov, 16 nemeckých vojakov a bolo veľa zranených ľudí.
4. apríla 1945 bola oslobodená Bratislava, aj naša osada.
8. mája 1945 bol vyhlásený koniec vojny podpísaním mieru. Ľudia sa od radosti objímali, bozkávali, ale padli aj otázky, čo ak sa táto hrozná vojna začne znovu. Moji traja bratia, ktorí boli v tom čase vojaci, sa šťastne vrátili po vojne domov. Posledný až v júni z Talianska.
Viem, že aj v Čechách ľudia čítajú na internete RAČAN BLOG.
Touto cestou vás prosím, priatelia, ak ešte niekto žije z bývalých obyvateľov zriaďovacieho nádražia Rendez, prosím, ohláste sa.
Rád by som vás privítal, objal a zaspomínal na naše krásne detské roky.
Po skončení vojnových rokov sa náš život skonsolidoval pracovne aj rodinne.
Písal sa rok 1945, rok, v ktorom skončila druhá svetová vojna. Skončili dni strachu z leteckých náletov, bombardovania, prechodu fronty cez mestá a dediny. Neskončil sa strach z pozostatkov vojenskej nevybuchnutej munície a nášľapných mín. Hlavne deti, ale aj niektorí dospelí ľudia boli zvedaví a brali nevybuchnutú muníciu do rúk. Deti sa hrali na vojakov a dospelí na hrdinov, ktorí sa chceli munícii pozrieť až do duše. Aj táto zvedavosť veľa ľudí pripravila o život, alebo po výbuchu zostalo veľa invalidov bez rúk, nôh či očí.
Rok, v ktorom nastal ďalší pohyb obyvateľov z našej osady.
Ľudia, ktorých sme volali utečenci, sa začali vracať do rodných dedín, do svojich domov, ak im zostali schopné na bývanie. Zajatci sa vracali domov do svojich štátov. Nemecké porazené vojská odvážali do zajatia. Vojská spojencov sa vracali po víťaznom ukončení vojny domov ku svojim rodinám.
Nastal čas ťažkej práce s odpratávaním trosiek a zrúcaných domov, oprava ciest, domov, škôl, nemocníc, kín, divadiel a športovísk. Každý sa snažil, aby čím skôr boli zahladené stopy násilia spôsobené vojnou. Aj v našej časti osady po najväčšom a najintenzívnejšom bombardovaní stanice bolo treba obnoviť celé zničené koľajisko, budovy, cesty, odstrániť zničené vagóny, odpratať rumoviská domov a porezať viac ako 50 spadnutých a poškodených stromov.
Každý obyvateľ priložil ruky k dielu, aby sa čím skôr vrátil život do podoby, aký bol pred bombardovaním. Pri práci sme museli dávať veľký pozor na rôznu muníciu, ktorá po bombardovaní bola rozmetaná po celom okolí, ba až do vzdialenosti 1 km. Na šťastie sa nič zlého nestalo.
Do Silvestra 1945 sme postupne poopravovali v hostinci tanečnú sálu, javisko, všetko vymaľovali. Pracovali sme niekedy aj v noci. Našli sa dobrodinci, ktorí v sále zničili, alebo pokradli stoličky aj stoly. Z vagónov, ktoré neboli zničené, sme našli narezané dosky. Z neohoblovaných dosák sme za pomoci odborníkov, remeselníkov urobili stoly a lavice a pokryli sme ich papierom.
Pivo a víno sa čapovalo do papierových pohárov. Hudba bola dobrá.
O polnoci sme si všetci zaželali veľa zdravia so slovami, aby sme už nikdy nezažili vojnu.
Po radosti, že je už po vojne, prišla tretia smutná udalosť v mojom živote. Šesť rokov po odchode ľudí českej národnosti a príchode ľudí z územia zabraného Maďarmi, začala zasa ďalšia výmena časti nášho obyvateľstva. Väčšina sa vrátila do svojich rodných dedín, odkiaľ boli vysťahovaní.
Po piatich šiestich rokoch spolužitia našej novej železničiarskej rodiny nastal jej ďalší rozpad. Prichádzali noví ľudia zo stredného a východného Slovenska. Zo železničných staníc Žilina, Vrútky, Leopoldov prišlo veľa mladých rušňovodičov. Začala sa znova budovať železničiarska rodina, ktorá tu žije a rozrastá sa.
Verím, že už nikdy nepríde k takejto násilnej výmene obyvateľstva Východného nádražia - Rendezu.
Aj za prvej ČSR bolo veľa nezamestnaných, ktorí ťažko vedeli riešiť zlú situáciu ako prežiť.
Mnoho ľudí odchádzalo za prácou do cudziny.
Tí, čo zostali doma, sa živili ako sa dalo. Niekto dostával podporu v nezamestnanosti. Boli to lístky na nákup chleba alebo potravín v hodnote 20,- Kčs na týždeň. Hovorilo sa im žobračenky. Iní prijali akúkoľvek prácu, hoci pláca za ňu bola len almužna alebo dostali potraviny.
Niektorí ľudia si siahli na život, alebo začali kradnúť.
Ďalšia časť obyvateľstva, hlavne starší chodili po žobraní. Bolo omnoho viac bezdomovcov ako teraz. Mali však viac možností, kam na noc hlavu skloniť. V tom čase ešte bolo v ľuďoch viac ľudskosti a možností, ako týmto ľuďom pomôcť. Sedliaci mali kravičky, kone, kozy či ovce doma v maštaliach a tam nechávali bezdomovcov (tulákov), hlavne cez zimu prespávať a ráno im na cestu dali kúsok chleba. Veľa z nich pred zimou urobilo nejakú krádež, aby ich za to odsúdili na pár mesiacov do väzenia a tam zimu prežili v teple a nasýtení.
Okolo nášho domu neprešiel žiaden žobrák bez toho, aby mu mama nedala za tanier polievky, či hrnček čiernej kávy a krajec chleba. Peniaze im žiadne nedala, lebo sama nemala. Otec nám zomrel v roku 1929, keď som mal dva roky. Mama sa sama starala o nás, 8 detí (sedem synov a jedna dcéra). Dostávala 400,- Kčs mesačne, penziu po manželovi železničiarovi. Bola to silná žena s veľkým srdcom.
Keď sa u nás pristavil opustený, otrhaný žobrák, mama mu dala po starších synoch zaplátané, ale čisté nohavice a kázala mu, aby sa vonku pri studni umyl. Povedala mu:
„Aj keď musíte žobrať, zostaňte človekom, aby pred vami ľudia nezatvárali príbytky a nestrašili deti, že ten otrhaný a špinavý ujo ich zoberie, keď nebudú dobré.“
Niektorí pocestní súhlasili s jej radou a pomocou a poďakovali sa jej. Ktorí s ňou nesúhlasili, radšej náš dom obchádzali. Keď som mal asi 6 - 7 rokov, často sa pri nás zastavoval žobrák. Za sebou na malom rebrinovom vozíčku vozil svoju porazenú, nevládnu manželku. Vždy sa u nás zastavili a mama im dala najesť, umyť a odpočinúť na lavici v našom dvore.
S mamou sa často rozprávali o svojom ťažkom živote. Že manželka musí vo vozíku na akýchsi handrách či dekách sedieť alebo ležať. On ju už pomaly nevládze utiahnuť. Radi by mali nejakú starú chalúpku, hoci len s jednou miestnosťou, kde by už spolu v pokoji dožili. Nepamätám sa odkiaľ boli ale chodili k nám dosť pravidelne.
V jeden letný deň sme sa dopočuli smutnú správu. V Bratislave ich pred Manderlákom zrazilo mäsiarske auto. Žena zomrela a chlap bol zranený, ale najväčšie prekvapenie zažili policajti a okoloidúci ľudia.
Z rozlámaného vozíka sa z hrnca, na ktorom žena sedela, vysypalo väčšie množstvo vyžobraných peňazí, za ktoré chceli kúpiť chalúpku. Veľmi sme ich ľutovali. Celý život sa trápili, chodili po žobraní, aby si na starosť mohli kúpiť chalúpku, kde dožijú.
Osud im nedoprial dosiahnuť vytúžené šťastie a pokoj, po ktorom roky túžili.
Rok má štyri ročné obdobia. Jar, leto, jeseň, zima.
Každé toto obdobie má svoje krásne dni, zvyky, dni radosti, povier, pranostík.
Od 21. marca nastáva čas jari. Čas prebúdzania sa prírody zo zimného spánku.
Ako prvé sa k životu hlásia snežienky, zlatý dážď, iskierky, bahniatka.
Stromy nahadzujú puky, nové listy, tráva dostáva svoju krásnu zelenú trávu.
Liahnu sa kuriatka, kačičky, množia sa zajačiky, kozičky, lesné i gazdovské zvieratá.
Prichádzajú najkrajšie sviatky jari: Veľkonočné sviatky.
Mládenci sa začínajú pripravovať na oblievačku. Pletú korbáče, rozmýšľajú, akú voňavku
si majú kúpiť, do čoho si pripravia vodu na polievanie a robia si plán, kde všade budú šibať.
Dievčatá pripravujú kraslice, maľujú vajíčka a stužky na veľký korbáč mládencom a ako sa
najkrajšie obliecť na veľkonočnú nedeľu do kostola.
Gazdovia upratovali dvory po skončení zimy, v maštali pripravovali pre nové prírastky
do gazdovstva a na stôl dobrého vínka pre šibačov.
Gazdinky piekli orechové a makové koláče, pagáčiky, zákusky. Varili šunku na pohostenie
šibačov a nezabudli omaľovať priečelie domov a pozametať ulicu pred ich domom.
Kravičky a kone zostali v maštaliach, aby ulicu nepošpinili.
Ako malý chlapec som mal tieto sviatky veľmi rád.
Niekoľko dní pred sviatkami som s mojím starším bratom chodil na prútiky a plietli sme z nich korbáče pre deti, mládencov a aj chlapov. Predávali sme ich po 50 halierov, jednu alebo 2 koruny. Na vŕbové prútiky sme chodili do malého Kaviča (dnes je na tom mieste vybudovaná nová bratislavská zriaďovacia stanica). V niektorých rokoch nám nepriala veľká voda, iné roky sucho a vyhorená tráva, ktorá ohňom prútiky zničila.
Aj v roku 1945 som doniesol prútiky a plietol korbáče.
V tom čase som pracoval u železnice ako robotník pri napĺňaní rušňov uhlím.
23. marca pred desiatou hodinou sirény oznámili letecký poplach.
Počas poplachov som sa zdržiaval pri našom rodinnom dome na Rendezi. S najstarším bratom sme sa pozerali na približujúce sa lietadlá od Sv. Jura. Zrazu som zbadal pod nimi mračno, ako keby sa z vreca vysypali zemiaky. Zakričal som na brata, aby si rýchle ľahol na zem, lebo nás bombardujú. Bol to veľmi nepríjemný pocit, keď neďaleko nás vybuchovali bomby. Tlak vzduchu nás dvíhal zo zeme, trpeli uši a hlava nás z toho bolela.
V blízkosti nášho domu padali bomby.
Dva susedné domy boli zničené. Na našom dome boli rozbité všetky okná, vytrhané dvere a rozbitá strecha. S hrôzou som pozeral na následky bombardovania. Zrazu prišla druhá vlna bombardovacích lietadiel. Utekal som do poľa pred náš dom a ľahol som si do vyoranej brázdy.
Vstal som, až keď zostalo ticho.
Keď som sa vrátil domov, s hrôzou som zistil, že v susedovej záhrade pri plote ležia mŕtvi susedia a ďalšia suseda s dieťaťom. Zanedlho sa domov vrátila aj moja mama a brat. Začali sme opravovať vchodové dvere a pozatĺkali okná. Na noc a ďalšie bývanie nás prijali bratovi svokrovci v Rači. Väčšina chlapov z Rače odišla pred príchodom fronty do hôr. Odtiaľ sme videli, ako Nemci ničili hangáre na letisku vo Vajnoroch a zapálili železničnú stanicu na Východnom.
Z hôr som sa vrátil, až keď fronta prešla. Bolo to 5. apríla.
Boli to moje najsmutnejšie veľkonočné sviatky bez korbáčov, oblievačky a farebných vajíčok.
Svoj zvyk pletenia korbáčov dodržiavam až dodnes.
Aj veľa chlapcov som ich naučil pliesť.
V roku 1938 Hitler anektoval Rakúsko. Potom požadoval, aby mu Československo odovzdalo časť svojho územia v pohraničí (Sudety). V Československu bola vyhlásená mobilizácia, aby sme sa mohli brániť pred nemeckým útokom.
Československá armáda bola veľmi dobre vyzbrojená a mali sme aj silných medzinárodných priateľov (Francúzsko, Anglicko, Rusko). Hitler so Stalinom uzavrel pakt o vzájomnom neútočení. Predstavitelia Francúzska a Anglicka neskôr s požiadavkou Hitlera súhlasili. V Mníchove podpísali zmluvu, aby boli Sudety odovzdané Nemecku (Mníchovská zrada).
Aj na Slovensku museli záložníci narukovať, aby bránili tento štát.
K nám na Rendezi ubytovali jedného poručíka v zálohe do malej izbičky.
V ďalšej izbe býval aktívny dôstojník s manželkou (manželia Pojedincovi).
Denne k nám chodieval vojak (pucák), ktorý poručíkovi nosil raňajky, čistil topánky a šaty. V poľnej fľaške nosil môjmu staršiemu bratovi čiernu kávu a chlieb zvaný komisár, aby si zvykal na vojenskú stravu. Brat bol vtedy už odvedený na vojenčinu.
Raz popoludní pán poručík pri stole v našej kuchyni čistil revolver.
Za stolom sedela aj moja mama a pani Pojedincová.
Ja som sedel pri sporáku a počúval som, ako sa dospelí rozprávajú, aká hrozná by bola vojna pre nás. Či by sme prežili aj bombardovanie a nedostatok potravín.
Zrazu nastal výstrel a pani Pojedincová spadla zo stoličky na zem.
Mama zalomila rukami a pozrela na poručíka so slovami:
„Bože, čo ste to urobili?“
Keď pani Pojedincová zo zeme nevstávala, všetci sme verili, že je mŕtva.
Pokúšali sme sa ju zo zeme zdvihnúť, no nebolo vidieť žiadnu krv.
Pani od zľaknutia zamdlela.
Po chvíli sme zistili, že guľka trafila zadnú nohu stoličky, na ktorej sedela, tá sa zlomila a pani spadla na zem. Mama ju začala umývať studenou vodou a potierať alpou, až sa prebrala z bezvedomia.
My všetci a hlavne pán poručík sme boli šťastní, že sa nič zlé nestalo.
Začal sa veľmi ospravedlňovať za svoju chybu a všetkých nás prosil, aby sme o tom nikomu, ani jej manželovi nehovorili, lebo on by musel ísť pred vojenský súd.
Manželia Pojedincovi boli z Čiech a keď Hitler obsadil Čechy a Moravu, museli sa od nás odsťahovať do Protektorátu. Či mu to jeho manželka niekedy prezradila, to sme sa už nikdy nedozvedeli.
Stoličku sme schovali na povalu a neskôr spálili, aby nebol dôkaz nehody,
ktorá sa skončila so šťastným koncom.