Dňa 14. októbra asi o 16,00 hodine som začal cítiť bolestivé ťažkosti v oblasti žalúdka a pod pravou časťou rebier. Použil som dostupné lieky, ktoré doma máme, ale bolesť neustúpila.
Zavolali sme na linku 112 a požiadali o radu čo robiť, ako bolesť utíšiť. Po oznámení, kde a aké bolesti to sú, nám oznámili, že k nám pošlú sanitku na prevoz do nemocnice. Doma mi dali injekciu na utíšenie bolesti a povedali, že je to bolesť od žlčníka.
Zavolali sme na linku 112 a požiadali o radu čo robiť, ako bolesť utíšiť. Po oznámení, kde a aké bolesti to sú, nám oznámili, že k nám pošlú sanitku na prevoz do nemocnice. Doma mi dali injekciu na utíšenie bolesti a povedali, že je to bolesť od žlčníka.
Po príchode do nemocnice mi napichli infúziu a urobili sonograf. Neskôr prišiel chirurg, spravil vyšetrenie a nariadil urobiť rontgen a príjem na chirurgiu. Dali ma na izbu číslo 549, kde už ležal pacient s amputovanou pravou nohou. Na ďalší deň priviezli tretieho pacienta, ktorý sa mal podrobiť operácii (amputácii prsta) na pravej nohe. Aj on bol ležiaci pacient.
Mám veľmi ľahký spánok. Keď niektorí z nich v noci alebo vo dne potreboval pomoc, privolal som zvončekom alebo aj osobne sestričku. Neskôr ma sestričky nazvali „hovorca izby“. Nebol som len hovorca, ale aj obsluha ležiacich. Pacient bez nohy mal narastenú bujnú bradu. Niekedy mu na nej zostali zvyšky jedla. Poutieral som ho a niekedy aj umyl jeho bradu. Raz vo dne som zistil, že pacient kľačí vedľa postele a nemôže sa sám dostať na posteľ. Pomohol som ho uložiť na posteľ a povedal som lekárovi, že on kľačal aj na tej odrezanej nohe. Na druhý deň prišiel chirurg a na izbe urobil opravu bandáže jeho nohy a ranu mu nanovo zašil.
Druhý pacient vraj mal chodiť, ale on mal aj vyskočené platničky a pre bolesť nechodil. Sestričky chceli aby chodil jesť do jedálne. Povedal mi, že on nepôjde aj keď bude hladný, tak som ho obslúžil na izbe. Tento pacient ležal pri okne a svietilo mu slniečko do tváre, ktorú si zakrýval uterákom. Použil som stojan na infúzie a pomocou osušky som mu urobil tienidlo proti slnku. Toto som posúval tak, aby mu nesvietilo slnko do očí. 19.10. išiel na operáciu malíčka (4 roky trpel so zlomeným malíčkom). Pred odchodom som ho posmeľoval, že po injekcii nebude nič cítiť (mal z operácie strach). Kým odišiel, požiadal ma, aby som mu umyl zubnú protézu, ja som mu rád vyhovel. Podal mi ruku a rozlúčil sa so mnou, lebo v ten deň som odchádzal domov. Vrátil sa skôr, ako som ja odišiel. Po operácii mi povedal, že naozaj žiadnu bolesť necítil. Podali sme si zasa ruky na rozlúčku, poďakoval mi za moju starostlivosť a pomoc.
Neviem či potom na izbu prišiel iný pacient, ktorý im pomáhal. Mal som dobrý pocit, že som im mohol pomôcť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára