Nie som človek túžiaci po sláve, ale len dobrovoľník. Už od detstva mi za moju prácu mnoho ľudí zaplatilo slovom ďakujem.
Keď som mal dva roky, zomrel nám otec. Po jeho smrti nás zostalo žiť sedem bratov a jedna sestra. Mama sa o nás starala sama. Ona nám bola vzorom pre ďalší život. Veď ako 11-ročná išla slúžiť k deťom do bohatých rodín v Budapešti. Jej životné skúsenosti k práci, úcte, láske k ľuďom a k prírode. Jej slová mám stále v hlave, keď mi povedala: „Ži tak, aby si nikdy nepovedal človeku, ktorý ťa požiada o pomoc, že nemôžeš, alebo nevieš. Máš svoj rozum, tak porozmýšľaj, ako pomôcť. Nevieš, aký osud v živote ťa čaká. Drž sa mojich slov a budeš vždy dobrým a uctievaným človekom. Pomôž komukoľvek, akokoľvek, ak môžeš a budeš šťastný dovtedy, kým ty nebudeš od nikoho pomoc potrebovať“. Nám chlapcom povedala: „Vy bratia sa nikdy nesmiete medzi sebou hnevať, aj keď sa vaše ženy navzájom pohnevajú“. S týmito ponaučeniami som žil, pracoval, pomáhal a odovzdával svoje vedomosti mladším chlapcom a spolupracovníkom. Preto som sa dožil 85 rokov v úcte spoluobčanov, starších a mladších ľudí.
Dňa 25. septembra bolo stretnutie železničiarov dôchodcov. Bol som dojatý, keď mi 62 účastníkov podalo ruku a prialo veľa zdravia, dlhovekosť, pokračovať v mojej činnosti a mnohí vyslovili želanie: „Príď sa aj so mnou na mojom pohrebe rozlúčiť.“ Aj pre túto moju činnosť ma pozná mnoho ľudí v okolí. Keď niektorý spoluzamestnanec zomrie, rodina ma pozve rozlúčiť sa so zomrelým.
Teraz mám povinnosť poďakovať sa Vám pani Luknárová, pán Ščibrany, pán Sekerka, pán Drotovan za gratulácie, slová úcty, za uznanie mojej činnosti a Vám pani Luknárová za krásnu báseň.
Život beží ďalej a ja v mojej dobrovoľníckej činnosti nemienim prestať, pokiaľ mi bude zdravie slúžiť. Ešte raz všetkým za krásne gratulácie srdečne ďakujem. Potešili ste ma.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára