Môj otec pracoval na železnici ako vlakvedúci od roku 1906. Zomrel mladý – 49 ročný. Po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra. Keď bratia dorastali aj oni začali pracovať na železnici (ako rušňovodič, kováč, normovač, vlečkár). Keď som mal 17 rokov, išiel som pracovať aj ja. Ako traťový robotník, pisár na riaditeľstve železníc, neskôr som išiel do kurzu pre výpravcov vlakov. Od roku 1952 som pracoval v Rači do roku 1953. Od marca 1953 som bol preložený do stanice Bratislava – Východné nádražie. Pracoval som tu ako výpravca, dispečer a dozorný prevádzky až do roku 1987, keď som odišiel do dôchodku. Teraz z okna nášho bytu pozerám na koľajisko stanice a porovnávam, ako bolo koľajisko kedysi plné a nie ako dnes, prázdne. Za mojej činnosti bolo za zmenu prijatých a rozposunovaných aj 60 vlakov. Je to pre mňa smutné, že koľajisko je väčšinou prázdne a v niektorých dňoch sa vôbec neposunuje. Teraz bude 120 rokov, keď sa začalo v tejto stanici rozraďovanie a zriaďovanie nových vlakov do cieľových staníc. Som rád, že som sa zapojil do práce v tejto stanici počas 120. výročia jej existencie. Tiež som pracoval na výstavbe novej točne pre rušne. Prežil som prestavbu stanice, elektrifikácie a výstavbu nového spádoviska, nových odchodových koľají, nového rušňového depa.
Na deň železničiarov sa rád stretávam s bývalými spolupracovníkmi a spomíname, ako sa nám pracovalo. „Posunujeme“. Zúčastňujem sa aj na výstave starých rušňov a vozňov v Múzeu na Východnom. Očami aj rukami pohladím týchto tátošov a spomínam, kto na nich jazdil, kto im rozkazoval, aby dobre vykonávali túto ťažkú prácu. Uvažujem, že už aj ja patrím do tohto železničného múzea. Do tohto 120. výročia železničnej stanice patrí aj 6 bratov – železničiarov Wenzlových.
Eduard Wenzl
Bratislava, 25.1. 2013
Dňa 25.1. 2013 je 67 rokov, čo som nastúpil k železnici.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára