Čas a roky rýchlo bežia, ako voda v Dunaji. Prešlo 9 rokov školskej dochádzky, čas dospievania, zamestnania sa u vinohradníkov, roľníkov a murárov. Dva roky vojenčiny, rok štúdia v kurze pre výpravcov vlakov a dispečerov. V týchto funkciách som pracoval až do roku 1987. U železnice a na vojenčine to bolo spolu 42 rokov. Za tieto roky som spolupracoval so stovkami ba až tisíckou ľudí z rôznych pracovísk, ich zmenami rušňových a vlakových čiat. Z Brna, Břeclavy, Komárna, Nových Zámkov, Leopoldova a Vrútok. V myšlienkach, ba aj vo sne si často spomínam, aké to boli ťažké, ale krásne dni a noci s ľuďmi v práci. Veľmi ma potešilo, keď som sa s nimi stretol už ako dôchodca. Koľko mien mi ešte zostalo v pamäti a ako som sa s nimi slovom, podaním ruky potešil, že ešte žijeme. V mojom veku je to už veľmi zriedka, kedy sa s nimi stretnem. S mnohými iba slovami rozlúčky pri ich pohrebe, keď sa dozviem kedy a kde sa s nimi môžem rozlúčiť.
Sú však aj krajšie a veselšie stretnutia, keď sa srdce rozbúši a oči zažiaria radosťou. Takéto potešenie som zažil, keď som bol pozvaný na posedenie pri mojich 85-tych narodeninách. Už nás bolo len pár, čo sme chodili spolu do jednej triedy. Každý rok na deň železničiarov sa stretávam s bývalými spolupracovníkmi na posedení.
Vlani 25.10. bolo posedenie k „Úcte k starším“. Milo nás prekvapila krojovaná skupina priateľov z Vajnor. Po ich vystúpení som sa rozprával s vedúcim tejto skupiny. Povedal som mu, s koľkými chlapcami z Vajnor som chodil do Rače do školy, u koľkých sedliakov vo Vajnoroch som pracoval vo vinohradoch. Do ich telocvične sme chodili na zábavy a maškarné plesy. Vedúci skupiny ma počúval a spýtal sa ma, ako si viem zapamätať toľko mien ľudí, ktoré si už ani on nepamätá (bol o dosť mladší ako ja). Keď som mu povedal že mám 85 rokov a preto o Vajnoroch toľko viem, povedal mi, že som na pol Vajnorák. Skupina sa vrátila naspäť, aby mi na mojich 85 rokov zahrala a ich ženy ma vyzvali do tanca. Bolo to pre mňa krásne a nezabudnuteľné stretnutie.
Eduard Wenzl