Už ako deväťročný som mal ťažký úraz – roztrhnutú pravú
ľadvinu.
V nemocnici na Hlbokej ceste mi zastavili krvácanie
do moču. Bol som na izbe, kde ležal 10 ročný, ťažko chorý chlapec. Trpel
bolesťami a bol stále smädný. Aj v noci som mu podával vodu a popravil
miesto na ležanie. Po troch dňoch zomrel.
Ako desaťročný som začal premýšľať, prečo musia ľudia
zomierať. Aj môj otec zomrel, keď som mal len dva roky (po jeho smrti nás
zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra). Mali sme šťastie, že naša mama od 11
rokov slúžila v Budapešti v rodinách pri malých deťoch do 18-tich
rokov. Za tie roky sa naučila všetky práce, ktoré v živote rodiny
potrebovala. Viac sa nevydala, ale sama nás vychovávala, až kým sme si všetci
založili vlastné rodiny. Naučila nás žiť, pracovať, pomáhať všetkým, ktorí
pomoc potrebovali.
V roku 1945 som nastúpil k železnici. Neskôr
som musel absolvovať kurz prvej pomoci. Nielen bežné poranenia, ale aj
oživovanie ľudí v bezvedomí, masáže srdca a aj prvú pomoc pri pôrode.
Balíček prvej pomoci som mal vždy v práci v mojej skrinke, aby som
mohol vždy pomôcť. Neskôr som sa naučil robiť tinktúru z včelieho
propolisu a začal som robiť aj propolisovú masť. S propolisom som
veľa ľuďom pomohol. Keď niekomu v práci niečo padlo do oka, prišiel za
mnou, aby som mu to vytiahol. Keď sa stal v práci väčší úraz, musel som so
zraneným ísť do nemocnice sanitkou. Iní zamestnanci neznášali krv.
Uvediem zopár príkladov. Zamestnanec Brúder prišiel
o obidve nohy. Zamestnanec Szabadoš – poškodenie pravej ruky nárazníkmi.
Zamestnanec Tóth pri zvesovaní vozňov v pohybe spadol a vozeň mu
prerezal ľavú ruku nad lakťom a na pravej mu zostal iba palec. Mazáček
vypil metylalkohol, ktorého som počas nočnej služby 9. mája viezol do
nemocnice. Keď ho lekárka prezerala, posvietila mu aj do očí. Vtedy som jej
povedal, že už je zle. Opýtala sa ma, prečo tak hovorím. Lebo oči mu už
nereagovali na svetlo, musel piť metylalkohol. Potom nás previezli do štátnej
nemocnice, kde mu lekár dával injekciu do srdca. Po pol hodine mi lekár povedal,
že už niet pomoci. Musel som ho vyzliekať a obliekať pri každom vyšetrení.
On až do poslednej chvíle (hoci už nehovoril) aspoň pokrútením hlavy tvrdil, že
nič nepil. Aj ďalší zamestnanec, čo pil, oslepol. Z nemocnice som sa domov
vrátil až na obed. Manželka už mala o mňa veľký strach. Nikto jej
nepovedal, že som viezol zamestnanca do nemocnice. Pri Mazáčkovom pohrebe mi
jeho manželka povedala, že keby som mu skôr zavolal sanitku, mohol ešte žiť.
Ale on po vypití metylu bol doma 24 hodín a sťažoval sa jej na bolesti
žalúdka. Ona mu povedala, že nemal slopať. Keby mu ona zavolala sanitku večer,
snáď mohol žiť.
Aj po odchode do dôchodku pomáham každému, kto ma
o pomoc požiada. Ľudia si často prídu pre propolisovú tinktúru alebo masť.
Od SČK sme ja, aj moja manželka, dostali 23. 4. 2009
za 50 rokov členstva „Vyznamenanie SČK II. stupňa“.
Eduard Wenzl
