Nie som len pasívny – prispievajúci člen SČK

Už ako deväťročný som mal ťažký úraz – roztrhnutú pravú ľadvinu.

V nemocnici na Hlbokej ceste mi zastavili krvácanie do moču. Bol som na izbe, kde ležal 10 ročný, ťažko chorý chlapec. Trpel bolesťami a bol stále smädný. Aj v noci som mu podával vodu a popravil miesto na ležanie. Po troch dňoch zomrel.

Ako desaťročný som začal premýšľať, prečo musia ľudia zomierať. Aj môj otec zomrel, keď som mal len dva roky (po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra). Mali sme šťastie, že naša mama od 11 rokov slúžila v Budapešti v rodinách pri malých deťoch do 18-tich rokov. Za tie roky sa naučila všetky práce, ktoré v živote rodiny potrebovala. Viac sa nevydala, ale sama nás vychovávala, až kým sme si všetci založili vlastné rodiny. Naučila nás žiť, pracovať, pomáhať všetkým, ktorí pomoc potrebovali.

V roku 1945 som nastúpil k železnici. Neskôr som musel absolvovať kurz prvej pomoci. Nielen bežné poranenia, ale aj oživovanie ľudí v bezvedomí, masáže srdca a aj prvú pomoc pri pôrode. Balíček prvej pomoci som mal vždy v práci v mojej skrinke, aby som mohol vždy pomôcť. Neskôr som sa naučil robiť tinktúru z včelieho propolisu a začal som robiť aj propolisovú masť. S propolisom som veľa ľuďom pomohol. Keď niekomu v práci niečo padlo do oka, prišiel za mnou, aby som mu to vytiahol. Keď sa stal v práci väčší úraz, musel som so zraneným ísť do nemocnice sanitkou. Iní zamestnanci neznášali krv.

Uvediem zopár príkladov. Zamestnanec Brúder prišiel o obidve nohy. Zamestnanec Szabadoš – poškodenie pravej ruky nárazníkmi. Zamestnanec Tóth pri zvesovaní vozňov v pohybe spadol a vozeň mu prerezal ľavú ruku nad lakťom a na pravej mu zostal iba palec. Mazáček vypil metylalkohol, ktorého som počas nočnej služby 9. mája viezol do nemocnice. Keď ho lekárka prezerala, posvietila mu aj do očí. Vtedy som jej povedal, že už je zle. Opýtala sa ma, prečo tak hovorím. Lebo oči mu už nereagovali na svetlo, musel piť metylalkohol. Potom nás previezli do štátnej nemocnice, kde mu lekár dával injekciu do srdca. Po pol hodine mi lekár povedal, že už niet pomoci. Musel som ho vyzliekať a obliekať pri každom vyšetrení. On až do poslednej chvíle (hoci už nehovoril) aspoň pokrútením hlavy tvrdil, že nič nepil. Aj ďalší zamestnanec, čo pil, oslepol. Z nemocnice som sa domov vrátil až na obed. Manželka už mala o mňa veľký strach. Nikto jej nepovedal, že som viezol zamestnanca do nemocnice. Pri Mazáčkovom pohrebe mi jeho manželka povedala, že keby som mu skôr zavolal sanitku, mohol ešte žiť. Ale on po vypití metylu bol doma 24 hodín a sťažoval sa jej na bolesti žalúdka. Ona mu povedala, že nemal slopať. Keby mu ona zavolala sanitku večer, snáď mohol žiť.

Aj po odchode do dôchodku pomáham každému, kto ma o pomoc požiada. Ľudia si často prídu pre propolisovú tinktúru alebo masť.

Od SČK sme ja, aj moja manželka, dostali 23. 4. 2009 za 50 rokov členstva „Vyznamenanie SČK II. stupňa“.

Eduard Wenzl

Keď ľudia k sebe nájdu dobré slová

V januári sme na manželkine narodeniny dostali od syna balíček s novými telefónmi, zákuskami, fľaškou marhuľovice a krásne gratulácie od jeho rodiny, detí a aj priateľov z Červeného Hrádku.

Potešili sme sa. Pomysleli sme si, že by sme sa mali revanšovať aj my im. Rozmýšľali sme, čo v balíčku pre nich poslať. Rozhodli sme sa, že napečieme bratislavské pajgle (záviny) orechové aj makové. Tie oni majú všetci radi. Do balíčka sme dali dva makové a dva orechové záviny, fľašku Spišskej borovičky, pre deti sladkosti a hlavne jahodový, marhuľový a banánový džem. S balíčkom sme cestovali vlakom na poštu do Břeclavi, lebo z Břeclavi do Chomutova príde balík za 24 hodín. Nič sa cestou nepokazí.

V Bratislave sme nastúpili do oddielu, kde sedela mladá dáma. Po pozdrave sme nadviazali reč, spýtala sa, kam cestujeme. Povedali sme, že do Břeclavi s balíčkom na poštu. Ona nám prezradila, že ide do Ostravy. Slovo dalo slovo a ďalej sme sa rozprávali. Na našu otázku, či uhádne, koľko máme rokov, nevedela odpovedať. Nechcela uveriť, že už máme 84 a 86 rokov. Dokázali sme jej pravdivosť našich slov fotografiami z našej železnej svadby - 65 rokov nášho spoločného života. Spýtala sa, ako sme mohli toľko rokov spolu vydržať. Odpovedali sme , že láskou, vzájomnou úctou k sebe a slovíčkami prosím a ďakujem. Obaja sme vyrastali vo viacdetnej rodine, nás bolo 7 chlapcov a jedna sestra. V manželkinej rodine bol jeden syn a 4 dievčatá. Hovorili sme o tom, čo všetko sme spolu prežívali. Veľmi radi varíme ovocné džemy, zavárame ovocie a zeleninu (niekedy aj 600 pohárov) a neskôr veľa z toho rozdáme. Radi pečieme koláče, chodíme do lesa na hríby. Pred sviatkami robíme zo 6 kg múky a 36 vajíčok slížiky. Všetko robíme spolu a preto nám ten manželský život tak dlho vydržal. Počúvala nás a odpovedala, že ona ešte zážitky nemá.

Keď sme s manželkou v Břeclavi vystupovali, spýtala sa, či dovolíme, aby nás objala a pobozkala, pretože nás obdivuje. Poďakovala sa za naše predmanželské školenie do života, ktoré od nás dostala. Popriali sme jej veľa zdravia a šťastný život v jej manželstve.

Eduard Wenzl

Veselá vinšovačka

Sme taká rodina, že nezabúdame na tých, ktorým k ich sviatku máme zablahoželať.

Aby sme neopomenuli deň, všetky sviatky – „povinnosti“ sme si poznačili do kalendára, lebo veď už máme 84 a 86 rokov a zabúdame.Na oplátku oni telefonicky volajú a gratulujú nám.

Niekomu napíšeme blahoprajnú pohľadnicu k narodeninám či meninám. Keď môžeme, tak radšej gratulujeme telefonicky, aspoň vieme, že ešte volaný či volaná žije. Hlas nás spojí, akoby sme boli vedľa seba. Oni zasa zavolajú k nám na naše sviatky a navzájom sa pochválime alebo posťažujeme, ako sa nám v živote darí. Pre nás je to deň otvoreného telefónu. Ten, kto z nás má sviatok, musí v ten deň telefón obsluhovať. 18. 3. sú v kalendári moje meniny. Od rána do 20:30 hod. som mal 17 telefonických gratulácií. Bol to pre mňa krásny deň. Toľko ľudí sa predo mnou objavilo, pochválilo, posťažovalo, ako sa aj im v živote ešte darí.

Ďakujem všetkým za milé slová. Bol to pre mňa balzam na moju dušu.

Eduard Wenzl