Narodil som sa 7.
septembra 1927 v Rači ako jedenáste dieťa v železničiarskej rodine. Rodičia
postavili v roku 1928 rodinný dom. Otec zomrel 26. októbra 1929. Po jeho smrti
zostala v banke dlžoba 50.000 Kčs.
Karol Wenzl a Antónia
Wenzlová, rodená Grajciarová, v roku 1911
Zostalo nás žiť sedem
bratov a jedna sestra. Najstarší brat bol od narodenia postihnutý anglickou
chorobou a zostal hrbatý. Mama sa viac nevydala. Žila v predsavzatí, že nás
bude vychovávať, až kým nebudeme plnoletí a sebestační. Zobrala hospodárenie a
našu výchovu do svojich rúk. Nežili sme v blahobyte, ale netrpeli biedou ani
hladom.
Wenzlovci v roku 1947
Chovali sme dve-tri
kozy, aby bolo doma vždy dosť mlieka. Tiež sliepky, kačice, zajacov a každý rok
štyri prasiatka. Tri z nich mama predala, aby mala čím splácať dlžobu v banke.
Jedno bolo pre nás. Mali sme v prenájme rolu, na ktorej sme dopestovali kŕmenie
pre naše zvieratká a zemiaky pre nás. Keď starší bratia vychodili školu, šli sa
vyučiť určitému remeslu. Jeden bol stolár, jeden zámočník a dvaja obchodníci
potravín. Odo mňa starší brat o 7 rokov a ja sme pracovali u roľníkov,
vinohradníkov a u stavebných firiem. My mladší sme sa od starších bratov
priúčali všetkým remeslám, aby sme vedeli všetko urobiť a opraviť.
Keď sa sestra vydala a
dvaja bratia oženili, museli sme si práce v domácnosti rozdeliť. Najstarší z
nás mal na starosti nakŕmiť domáce zvieratá a doniesť im trávu. My mladší sme
sa postupne naučili všetky domáce práce. Poumývať riad, odrhnúť podlahu, v
sobotu veľké upratovanie, poumývať okná, starať sa o úrodu na prenajatom kúsku
poľa. Chodili sme aj cudzím ľudom vykonávať rozličné práce, za ktoré sme
dostávali obnosené šatstvo, obuv a niekedy aj peniaze. Mali sme veľké koryto na
obáranie prasaťa, rámy na zavesenie, kotlinu, veľké hrnce. Toto sme požičiavali
ľudom pri zabíjačke. Ráno sme im pomáhali pri zabití a obáraní prasaťa. Zato
sme dostali zo zabíjačky výslužku. Mali sme aj nože na strúhanie kapusty. Ľudia
si ich chodili požičiavať a za odmenu sme dostali 2 koruny alebo hlávku kapusty
a odpad lístia pre kozy. Na zimu sme si narezali do 150 litrovej tuňky kapustu
aj pre nás.
Do roku 1938 sme boli
doma ešte piati bratia. Brat Laco v roku 1938 narukoval na vojenčinu. O rok
neskôr narukoval brat Adolf, v roku 1941 aj Otto. Zostali sme s mamou a
najstarším práceneschopným bratom Rudolfom sami doma. Všetka práca v domácnosti
zostala na mne, hoci som ešte chodil do školy. Aj chlieb som musel vymiesiť a
odniesť k pekárovi do Rače v noške na chrbte. Cestou zo školy som chlieb
doniesol domov.
Až do roku 1945 som
pracoval u vinohradníkov a tiež ako stavebný robotník. Od 25. januára 1945 som
začal pracovať ako robotník na železnici u traťmajstra, neskôr v jeho
kancelárii a od decembra som pracoval na Riaditeľstve železníc v manipulačnej
kancelárii na osobnom oddelení až do 30. septembra 1948 a 1. októbra som
nastúpil na vojenskú prezenčnú službu ako čerstvý ženáč.
Po príchode z vojenčiny
som išiel do kurzu výpravcov vlakov. Po absolvovaní tohoto kurzu som v stanici
Rača zložil skúšku pre samostatný výkon funkcie výpravca vlakov. Po roku som
bol preložený do stanice Bratislava-Východné, kde som pracoval ako výpravca
vlakov, dispečer a dozorný prevádzky až do roku 1987, keď som odišiel do zaslúženého
dôchodku.
Na železnici som
pracoval 42 rokov a 8 mesiacov.
Eduard Wenzl
(*1927 - †2015)
obyvateľ Rendezu