Bol som železničiarom, ale už som 25 rokov na dôchodku. V pamäti mám veľa krásnych i zlých zážitkov za obdobie mojej práce.
Začnem smutnou udalosťou, keď som ešte nebol železničiarom.
Bratranec môjho otca Kalmán Wenzl pracoval na železnici ako kurič na parnom rušni. Jeho mladý život predčasne ukončila zrážka vlakov. V stanici Pezinok stál vlak s rušňom smerom do Leopoldova. Musel čakať, kým prejde rýchlik zo Žiliny do Bratislavy. Výhybkár v Pezinku nesprávne postavil výhybku na koľaj, kde tento nákladný vlak stál. V tom čase bola trať Bratislava – Trnava jednokoľajná. Tak prišlo k zrážke vlakov. Kalmán v čase nárazu práve prikladal do pece rušňa a pritom vletel do pece, kde zahynul.
Aj môj otec bol železničiar a my jeho synovia sme sa tiež stali železničiarmi (6 bratov).
Narodil som sa 7. 9. 1927. Druhý krát som sa narodil 26. 3. 1945, keď som prežil bombardovanie stanice Rendez, oba nálety na stanicu a okolie. Tretí krát som sa narodil, keď som prežil bez vážnejších zranení dopravnú nehodu ako sprievodca nákladných vlakov. Pri zrážke bolo zničených a poškodených 22 železničných vozňov, rušeň a zatarasené štyri staničné koľaje.
Medzi moje najmilšie a najkrajšie železničiarske zážitky patrí deň 27. 8. 1964. Z Rače pracovalo v službách železnice veľa zamestnancov vo všetkých profesiách, ako traťoví zamestnanci, posunovači, sprievodcovia vlakov, výpravcovia vlakov a rušňovodiči. Dňa 27. 8. 1964 bolo prevedené meranie najväčšej rýchlosti parných rušňov, na skúšobnom železničnom okruhu vo Velimi v Čechách. Túto vykonal rušeň 498106 z rušňového depa Bratislava – hlavné a dva meracie vozne. Rušňovodičom bol Robert Procházka a kuričom Miroslav Houba. Rušeň počas skúšky vyvinul rýchlosť 162 km/hod. Nemal som radosť len z tohto rýchlostného rekordu, ale aj z toho, že rušňovodič Robert Procházka bol z Rače. Bol to jeden z najlepších a uznávaných rušňovodičov v sieti ČSD. Takto preslávil malú časť Slovenska – Raču. Tento rekord už nikto viac neprekonal. Róbert, ĎAKUJEME !
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára