Vyznanie lásky

Spoločne prežitých 65 rokov manželstva Gabriely a Eduarda Wenzlových.

Som jedenáste dieťa železničiarskej rodiny. Od dvoch rokov som polosirota. Prežíval som ťažké roky svojho života. Mohol som sa hrať a kamarátiť s chudobnými deťmi. Kamarátili a hrávali sme sa s deťmi v časti Guľovačka na „Rendezi“. Do tejto časti sa v roku 1940 prisťahovala rodina Vitková. Mali 4 dcéry a jedného syna. Bývali vedľa môjho brata. V dome, kde bývalo šesť rodín a veľa detí. Rád som sa hrával s Gabikou Vitkovou, mala 10 rokov a ja 12. Roky utekali a z detských hier vzniklo priateľstvo, láska a manželstvo. Dňa 7. 8. 1948 sme si pred oltárom sľúbili lásku a vernosť až do smrti.

Dňa 7. 8. 2013 uplynie už 65 rokov spolužitia, čo je „Železná svadba“.

Moja milá žienka, si ešte stále ako jarná snežienka.

Ošediveli nám vlásky, na tvári pribudli vrásky,

ale nič neubudlo z našej lásky.

Aj touto cestou sa ti chcem poďakovať za krásny spoločný život, lásku, šťastie, za našich synov, za šesť vnúčat a šesť pravnúčat. Za vzájomnú pomoc pri chorobe, za vernosť a porozumenie pri mojej práci na železnici.

Prajem ti ešte veľa zdravia, lásky, šťastia, telesnej a duševnej pohody

Tvoj manžel Eduard Wenzl

Krásne, radostné a nezabudnuteľné stretnutia

Čas a roky rýchlo bežia, ako voda v Dunaji. Prešlo 9 rokov školskej dochádzky, čas dospievania, zamestnania sa u vinohradníkov, roľníkov a murárov. Dva roky vojenčiny, rok štúdia v kurze pre výpravcov vlakov a dispečerov. V týchto funkciách som pracoval až do roku 1987. U železnice a na vojenčine to bolo spolu 42 rokov. Za tieto roky som spolupracoval so stovkami ba až tisíckou ľudí z rôznych pracovísk, ich zmenami rušňových a vlakových čiat. Z Brna, Břeclavy, Komárna, Nových Zámkov, Leopoldova a Vrútok. V myšlienkach, ba aj vo sne si často spomínam, aké to boli ťažké, ale krásne dni a noci s ľuďmi v práci. Veľmi ma potešilo, keď som sa s nimi stretol už ako dôchodca. Koľko mien mi ešte zostalo v pamäti a ako som sa s nimi slovom, podaním ruky potešil, že ešte žijeme. V mojom veku je to už veľmi zriedka, kedy sa s nimi stretnem. S mnohými iba slovami rozlúčky pri ich pohrebe, keď sa dozviem kedy a kde sa s nimi môžem rozlúčiť.

Sú však aj krajšie a veselšie stretnutia, keď sa srdce rozbúši a oči zažiaria radosťou. Takéto potešenie som zažil, keď som bol pozvaný na posedenie pri mojich 85-tych narodeninách. Už nás bolo len pár, čo sme chodili spolu do jednej triedy. Každý rok na deň železničiarov sa stretávam s bývalými spolupracovníkmi na posedení.

Vlani 25.10. bolo posedenie k „Úcte k starším“. Milo nás prekvapila krojovaná skupina priateľov z Vajnor. Po ich vystúpení som sa rozprával s vedúcim tejto skupiny. Povedal som mu, s koľkými chlapcami z Vajnor som chodil do Rače do školy, u koľkých sedliakov vo Vajnoroch som pracoval vo vinohradoch. Do ich telocvične sme chodili na zábavy a maškarné plesy. Vedúci skupiny ma počúval a spýtal sa ma, ako si viem zapamätať toľko mien ľudí, ktoré si už ani on nepamätá (bol o dosť mladší ako ja). Keď som mu povedal že mám 85 rokov a preto o Vajnoroch toľko viem, povedal mi, že som na pol Vajnorák. Skupina sa vrátila naspäť, aby mi na mojich 85 rokov zahrala a ich ženy ma vyzvali do tanca. Bolo to pre mňa krásne a nezabudnuteľné stretnutie.

Eduard Wenzl

Nežijem nadarmo

Môj otec pracoval na železnici ako vlakvedúci od roku 1906. Zomrel mladý – 49 ročný. Po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra. Keď bratia dorastali aj oni začali pracovať na železnici (ako rušňovodič, kováč, normovač, vlečkár). Keď som mal 17 rokov, išiel som pracovať aj ja. Ako traťový robotník, pisár na riaditeľstve železníc, neskôr som išiel do kurzu pre výpravcov vlakov. Od roku 1952 som pracoval v Rači do roku 1953. Od marca 1953 som bol preložený do stanice Bratislava – Východné nádražie. Pracoval som tu ako výpravca, dispečer a dozorný prevádzky až do roku 1987, keď som odišiel do dôchodku. Teraz z okna nášho bytu pozerám na koľajisko stanice a porovnávam, ako bolo koľajisko kedysi plné a nie ako dnes, prázdne. Za mojej činnosti bolo za zmenu prijatých a rozposunovaných aj 60 vlakov. Je to pre mňa smutné, že koľajisko je väčšinou prázdne a v niektorých dňoch sa vôbec neposunuje. Teraz bude 120 rokov, keď sa začalo v tejto stanici rozraďovanie a zriaďovanie nových vlakov do cieľových staníc. Som rád, že som sa zapojil do práce v tejto stanici počas 120. výročia jej existencie. Tiež som pracoval na výstavbe novej točne pre rušne. Prežil som prestavbu stanice, elektrifikácie a výstavbu nového spádoviska, nových odchodových koľají, nového rušňového depa.

Na deň železničiarov sa rád stretávam s bývalými spolupracovníkmi a spomíname, ako sa nám pracovalo. „Posunujeme“. Zúčastňujem sa aj na výstave starých rušňov a vozňov v Múzeu na Východnom. Očami aj rukami pohladím týchto tátošov a spomínam, kto na nich jazdil, kto im rozkazoval, aby dobre vykonávali túto ťažkú prácu. Uvažujem, že už aj ja patrím do tohto železničného múzea. Do tohto 120. výročia železničnej stanice patrí aj 6 bratov – železničiarov Wenzlových.

Eduard Wenzl

Bratislava, 25.1. 2013

Dňa 25.1. 2013 je 67 rokov, čo som nastúpil k železnici.

Milé prekvapenie z rodného kraja

Mám sesternicu v Nemecku, ktorá sa narodila v Račištorfe. Od roku 1946 žije v Nemecku. Často chodila so zájazdmi na Vinobranie a hody. Neskôr chodili už svojimi autami na návštevu príbuzných a známych v Rači. Na jednom vinobraní mi sesternica predstavila Michala Wenzla, ktorý v Rači žil od roku 1913 a v roku 1946 sa presťahoval do Nemecka. Aj naša rodina bývala v Rači v dome u Repčekov, on býval na druhej strane ulice oproti nás.

V roku 1974 sme boli s manželkou v Nemecku na návšteve u sesternice. Tam sme sa stretli s Michalom. Potešil som sa. Rozprávali sme sa, ako sa mu tam žije a ja som mu rozprával, čo je nové v Rači. Pri rozchode sme si podali ruky a on mi dal 50 mariek a povedal: „Kúp si niečo na pamiatku, že sme sa zasa spolu stretli“.

Kúpil som si stolové hodinky, ktoré mám doma v sekretári. Vždy keď som sa na ne pozrel, pomyslel som si , že či ešte Michal žije. Pred Vianocami som telefonoval so sesternicou a ona mi povedala, že Michal žije a na rok bude mať 100 rokov. Dala mi jeho adresu. Napísal som mu list a poslal som mu obrázky z výstavby nemeckého domu a ako vyzerá teraz po oprave, a zagratuloval som mu k stému výročiu narodenia. Tiež som mu prezradil, že aj môj brat Ján bude mať 26. mája tohto roku 100 rokov.

23. januára mi on zavolal a ďakoval za list a obrázky opraveného nemeckého kultúrneho domu. Hovorili sme skoro pol hodiny. Žije u dcéry, lebo manželka mu už zomrela. Potešil sa, že je kultúrny dom opravený, na ktorom aj on pracoval, keď ho stavali. Rozprával som mu, ako teraz Rača vyzerá, aké má nové sídliská, obchody a kto ešte v Rači žije. Aj s mojou manželkou rozprával. Poznal jej otca a povedal jej, že otec bol veľmi dobrý človek, ktorý mnohým ľuďom pomáhal vo vinohradoch a aj inak. Keď sme ukončili náš rozhovor, znovu mi poďakoval, že som si na neho spomenul. On ešte stále hovorí čistým račianskym nárečím. Sľúbil som, že mu pošlem knižku „Račianske vinohradnícke povesti“.

Mám radosť, že sa mi podarilo napísať a porozprávať mu, ako teraz žije Rača a ľudia v jeho rodnej dedine. Pozval ma k nemu na návštevu do Nemecka, lebo on už cestovať nemôže.