Eduard Wenzl: Otec zomrel, keď som mal 2 roky...

Narodil som sa 7. septembra 1927 v Rači ako jedenáste dieťa v železničiarskej rodine. Rodičia postavili v roku 1928 rodinný dom. Otec zomrel 26. októbra 1929. Po jeho smrti zostala v banke dlžoba 50.000 Kčs.

  
Karol Wenzl a Antónia Wenzlová, rodená Grajciarová, v roku 1911

Zostalo nás žiť sedem bratov a jedna sestra. Najstarší brat bol od narodenia postihnutý anglickou chorobou a zostal hrbatý. Mama sa viac nevydala. Žila v predsavzatí, že nás bude vychovávať, až kým nebudeme plnoletí a sebestační. Zobrala hospodárenie a našu výchovu do svojich rúk. Nežili sme v blahobyte, ale netrpeli biedou ani hladom.


Wenzlovci v roku 1947

Chovali sme dve-tri kozy, aby bolo doma vždy dosť mlieka. Tiež sliepky, kačice, zajacov a každý rok štyri prasiatka. Tri z nich mama predala, aby mala čím splácať dlžobu v banke. Jedno bolo pre nás. Mali sme v prenájme rolu, na ktorej sme dopestovali kŕmenie pre naše zvieratká a zemiaky pre nás. Keď starší bratia vychodili školu, šli sa vyučiť určitému remeslu. Jeden bol stolár, jeden zámočník a dvaja obchodníci potravín. Odo mňa starší brat o 7 rokov a ja sme pracovali u roľníkov, vinohradníkov a u stavebných firiem. My mladší sme sa od starších bratov priúčali všetkým remeslám, aby sme vedeli všetko urobiť a opraviť.

Keď sa sestra vydala a dvaja bratia oženili, museli sme si práce v domácnosti rozdeliť. Najstarší z nás mal na starosti nakŕmiť domáce zvieratá a doniesť im trávu. My mladší sme sa postupne naučili všetky domáce práce. Poumývať riad, odrhnúť podlahu, v sobotu veľké upratovanie, poumývať okná, starať sa o úrodu na prenajatom kúsku poľa. Chodili sme aj cudzím ľudom vykonávať rozličné práce, za ktoré sme dostávali obnosené šatstvo, obuv a niekedy aj peniaze. Mali sme veľké koryto na obáranie prasaťa, rámy na zavesenie, kotlinu, veľké hrnce. Toto sme požičiavali ľudom pri zabíjačke. Ráno sme im pomáhali pri zabití a obáraní prasaťa. Zato sme dostali zo zabíjačky výslužku. Mali sme aj nože na strúhanie kapusty. Ľudia si ich chodili požičiavať a za odmenu sme dostali 2 koruny alebo hlávku kapusty a odpad lístia pre kozy. Na zimu sme si narezali do 150 litrovej tuňky kapustu aj pre nás.

Do roku 1938 sme boli doma ešte piati bratia. Brat Laco v roku 1938 narukoval na vojenčinu. O rok neskôr narukoval brat Adolf, v roku 1941 aj Otto. Zostali sme s mamou a najstarším práceneschopným bratom Rudolfom sami doma. Všetka práca v domácnosti zostala na mne, hoci som ešte chodil do školy. Aj chlieb som musel vymiesiť a odniesť k pekárovi do Rače v noške na chrbte. Cestou zo školy som chlieb doniesol domov.

Až do roku 1945 som pracoval u vinohradníkov a tiež ako stavebný robotník. Od 25. januára 1945 som začal pracovať ako robotník na železnici u traťmajstra, neskôr v jeho kancelárii a od decembra som pracoval na Riaditeľstve železníc v manipulačnej kancelárii na osobnom oddelení až do 30. septembra 1948 a 1. októbra som nastúpil na vojenskú prezenčnú službu ako čerstvý ženáč. 



Po príchode z vojenčiny som išiel do kurzu výpravcov vlakov. Po absolvovaní tohoto kurzu som v stanici Rača zložil skúšku pre samostatný výkon funkcie výpravca vlakov. Po roku som bol preložený do stanice Bratislava-Východné, kde som pracoval ako výpravca vlakov, dispečer a dozorný prevádzky až do roku 1987, keď som odišiel do zaslúženého dôchodku. 

Na železnici som pracoval 42 rokov a 8 mesiacov.


Eduard Wenzl (*1927 - †2015)
obyvateľ Rendezu


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára